LOLLIPOP MONSTER

Celovečerný debut nemeckej scenáristky a režisérky Zisky Riemann má veľavravný názov Lillipop Monster. Berlínska rodáčka od roku 1997 publikuje vlastné komiksy, nakrútila niekoľko krátkych filmov, píše poviedky, scenáre a vydala aj sólový album.  Riemann je všestranný človek – vyštudovala alternatívnu medicínu a je tiež odborníčkou na shiatsu terapiu. Študovala maľbu na Wiesbaden Art Scholl a založila nahrávaciu značku MerMer.  Pozrime sa teda ako zúročila svoje vedomosti vo svojom debute.

Film so po prvý raz videla vlani na karlovarskom filmovom festivale a nadšená som nebola. Myslela som si, že je, najmä v závere, imitáciou tarantinovských príbehov, že je to inšpirácia možno neúmyselná, ale zjavná, no tento horor na nemecký spôsob nefunguje. Po skoro ročnom odstupe si už nemyslím, že Lillipop  Monster má niečo spoločné s Tarantinom, iba ak úchylnosťou, ale chýba mu hravosť, tarantinovský nadhľad a humor. Mimochodom skoro každý ho s nejakým dielom porovnáva a kuriózne je, že okrajovo aj s Alenkou v krajine zázrakov, čo je už skutočne za vlasy pritiahnuté. Napriek tomu, že režisérka sa cez komiksové zobrazenie sveta snaží zachytiť dievčenské dospievanie, že nič nefunguje akoby malo a predsa je všetko v poriadku, je film svojim spôsobom zaujímavý, najmä po vizuálnej stránke. V nej zúročila Ziska Reimann všetky svoje dovtedajšie vedomosti a pokusy – pohrala sa s kameramanom Hannesom Hubachom s obrazovou kompozíciou (striedanie svetla a tieňa), ale hlavne s prelínaním komiksových scén s reálnymi. Možno polemizovať načo toľko animovaných sekvencií a zbytočných efektov, ale práve to robí tento „strelený“ film aspoň niečím zaujímavým. Pripúšťam však, že efektné čarovanie je v mnohých prípadoch samoúčelné.

Absurdný príbeh dvoch stredoškoláčok –  blondínky Ari (Jella Hasse) a tmavovlasej Oony (Sarah Horvath) je sublimátom neuveriteľných a nepochopiteľných situácii. Dievčatá, sú vzhľadom aj charakterom  tak odlišné, že viac ani nemôžu byť a predsa sú si v niečom podobné.  Šestnásťročná Ari útrpne sleduje vyčíňanie svojho bláznivého brata, ktorého matka adoruje, všetko pre neho urobí a otec sa len nečinne prizerá. Postava Arinho brata mi možno najviac prekážala, a to pre absolútnu neuveriteľnosť jeho správania. Vlastne neviem prečo uvažujem o absurdite jedného vyšinutého hrdinu, veď  taký je celý príbeh. Musím však dodať, že to bol zámer a zároveň upozornenie, že netreba všetko brať vážne. Oona zasa vyrastá v umeleckom prostredí, zbožňuje svojho otca a keď mu necitlivo oznámi, že mu žena zahýba s úspešným bratom, spácha samovraždu. Obe hrdinky vyrastajú v nefunkčných rodinách, a práve to ich napokon zblíži. Oona je skôr introvert, so sebazničujúcimi sklonmi, už tmavšie sa pozerať na svet ako ona ani nedá. Ari (drzosťou vylepšená Lolitka) je jej pravý opak – užíva si života, sex je pre ňu zábava a vôbec neuvažuje, do ktorej postele sa dostane. A tak sa prepracuje aj do veľkej pozornosti  Ooninho strýka, čo bude mať nedozierne následky. A keď som už povedala, že príbeh nemožno brať vážne, tak sa nemožno pozastaviť ani nad tým, že na programe sú aj Arine lesbické sklony. Dievčina musí vyskúšať všetko aj s černoškou, ktorá má problémy s nemeckým manželom a momentálne je jej úlohou upokojovať jej zúrivého brata, ktorý podchvíľou zdemoluje celú domácnosť. Snímka Lillipop Monster sa snaží pomocou štylizácie a nadsázky podať výstražný obraz zo života dvoch pubertiačok, ktorých  komplikované dospievanie a absurdné správanie je výsledkom nenormálneho prostredia, v ktorom vyrastajú. Môžeme to akceptovať aj nie a možno bude pre mnohých ich správanie uveriteľné, pre mňa sú to však viac karikatúry, ako skutočné hrdinky z mäsa a krvi.