5.0

Filmová recenzia

Hrala sa s ohňom, muži ju nenávideli a nebála sa ani kopnúť do osieho hniezda. Hviezda dnes už kultovej švédskej trilógie Noomi Rapace sa stihla ešte pred Prometheom nervovo rútiť v nórskom thrilleri Babycall (2011) režiséra Påla Sletaunea. Schválne začínam zmienkou o úspešnej herečke, pretože v spomínanej snímke je výrazným ťahúňom psychopatickej atmosféry režírovanej u nás naopak dosť neznámym Sletauneom.

Komorný príbeh zachytáva bojazlivú Annu (Rapace), ako sa snaží začať nový život so svojím synom v čo najväčšej anonymite sídliska v obrovskom činžiaku. Na to, ako si vedú po odchode tyranizujúceho manžela, dohliada párik sociálnych pracovníkov. Anna sa však príliš bojí, že zákerný otec si Andersa (Vetle Qvenild Werring) zoberie násilím, tak si zadováži detské vysielačky a neustále je v strehu. Bohužiaľ, do školy Anders chodiť musí, takže v nepretržitej materskej starostlivosti nastávajú trhliny... A tvoria sa i v Anninej mysli, vznikajú tam hluché miesta bez spomienok a s vyfantazírovanými zážitkami. Hoci sa ostýchavo začína zdôverovať svojmu novému priateľovi Helgemu (Kristoffer Joner) – predavačovi v elektre, kde si kúpila babysittery, stále bojuje ak už nie s nedôverou vo vlastný svet, tak so strachom z čudesných výkrikov vychádzajúcich z vysielačky...

Mysteriózny film pozvoľna buduje ponurú psychopatickú atmosféru v malom byte a okolí činžiaku. Do príbehu vstupuje tajomná postava Andersovho nového kamaráta zo školy. No je skutočný alebo len Anniným výplodom fantázie? Zároveň Sletaune poskytuje informácie o chápavom Helgem, jeho silnom pute k chorej matke, ktorých vzťah sa nápadne podobá Anninmu vzťahu k Andersovi. Je alebo nie je sociálny pracovník reálnou postavou? Kto je záhadným susedom vlečúcim veľké odpadkové vrece do blízkeho lesa? Otázniky sa v živote Anny množia, každá postava v jej okolí dostáva nádych možného preludu Anninho vnímania skutočností.

Babycallu dominuje Annin strach z bývalého manžela, ktorý vytvára v jej hlave vlastnú spleť asociácií, no možno sa len kdesi vnútri bojí seba samej a potláča svoju minulosť... Režisér umne načrtáva možnú realitu, veľa otázok však zostáva zašifrovaných – je na divákovi, ako s predloženými indíciami naloží a postavy prijme/neprijme do reality. Neustále pochybovanie je však pre diváka únavné, príbehu chýba gradácia komplexnejšieho charakteru, pretože ak film dospeje k nejakému čiastkovému objasneniu, hneď vrhá diváka do ďalších pochybností, ktoré tú trochu jasna v príbehu opäť relativizujú.

Divák sa môže tešiť na výbornú hereckú partiu rozohranú Rapace a Jonerom. Na vrúcnu materskú obetavosť a príjemné úsporné dialógy. No línia mystérie je prekombinovaná a uberá na filmovom tempe.

Babycall (Nórsko/Švédsko/Nemecko, 2011, 96 min.)
Réžia: Pål Sletaune. Scenár: Pål Sletaune. Kamera: John Andreas Andersen. Strih: Jon Endre Mørk. Hudba: Fernando Velazquez. Hrajú: Noomi Rapace, Kristoffer Joner, Vetle Qvenild Werring