9.0

Filmová recenzia

Popredná osobnosť dánskeho filmu Thomas Vinterberg je opäť na koni. Po priemernejších snímkach Keď sa muž vracia domov (pre mňa osobne veľké sklamanie) a Submarino zamieril o čosi vyššie a trafil priamo do čierneho. Príbeh bojovného dánskeho muža konfrontovaného so zaslepenosťou a nenávisťou spoločnosti, uchopený postupmi Dogmy 95 nenechá diváka chladným.

Lucasov osobný život sa rozpadol ako domček z karát. Dohodnúť sa s bývalou manželkou nie je jednoduché a stretnúť sa s dospievajúcim synom temer nemožne. Lucas sa preto rozhodne začať od začiatku, ako vychovávateľ v materskej škôlke v malom priateľskom mestečku. Detský optimizmus a obraz usporiadanej rodiny kamaráta Thea mu vlieva novú nádej do života. Šťastena je však veľmi vtrkavá a Lucasov ideálny svet sa opäť zrúti. Jeho maličká zverenkyňa, zhodou okolností Theova dcéra Klara ho obviní zo sexuálneho obťažovania. Neuvážené detské slová spustia lavínu nenávisti valiacu sa na Lucasa zo všetkých strán. Z obľúbeného učiteľa a člena loveckého spolku sa stáva štvaná zver, ktorú ma v zuboch nejeden obyvateľ mestečka.

Venovať sa filmu Hon a pritom nespomenúť vlajkové dielo Vinterbergovej Dogmy 95 - Rodinná oslava by bol zločin. Snímky prepája ústredný prvok gradujúci rozprávanie až do neznesiteľne dusnej atmosféry. Uzavreté spoločenstvo - rodina, obyvatelia malého mestečka – sa vo Vinterbergovom ponímaní mení na živnú pôdu nenávisti. Stačí len zasiať to správne zrnko pochybnosti, vytrhnúť zainteresovaných zo zabehnutých, usporiadaných koľají a dramatický oblúk je na svete. Zatiaľ čo v rodinnom kruh sa prepierajú potláčané zverstva minulosti, Lucasov osud sa mení výhradne dopredu bez spätného ohliadnutia. Prepieraná špina zostáva v oboch snímkach rovnaká. Sexuálny prečin, jeden z najhorších prehreškov akého sa jedinec môže dopustiť, naberá na intenzite, ak je obeťou nevinné, bezbranné dieťa. Detská myseľ nie je natoľko vyvinutá, aby dokázala vyhodnotiť závažnosť činu, no nedokáže ani oddeliť skutočnosť od fikcie. Klara naivne verí v nešťastie, ktoré ju postihne ak sa nevyhne čiaram na zemi a preto Lucasovo pochopenie a ochotu pomôcť príma s otvorenou náručou. I hádky rodičov a nepochopenie staršieho brata znáša ľahšie, ak má pri sebe svojho „veľkého kamaráta“. Jej predstava priateľstva sa ale nezlučuje s tou Lucasovou. Neopätované prejavy náklonnosti preto nemôžu zostať bez povšimnutia.

Cez nedorozumenie a náhody Vinterberg rozohráva veľké spisknutie. Charaktery i postavenie hlavných protagonistov sa v jedinom momente obrátia o stoosemdesiat stupňov. Nevinný zlatovlasý anjelik sa z pozície prehliadaného posúva na post vodcu. Dominuje celému sprisahaniu a nevedomky ho celé ovláda. Jej slová burcujú davy, podnecujú nenávisť, vyvolávajú slovné i fyzické útoky. Naopak dobrosrdečný Lucas sa pod náporom útlaku mení v bezmocnú obeť. Už viac nie je rovnocenným občanom, lež opovržlivým tŕňom v oku spoločnosti. Vinterberg necháva Lucasovo utrpenie gradovať. Finálny moment pripadne na štedrovečernú bohoslužbu, miesto i čas pokoja a vzájomnej lásky. Priestory sviatočnej katedrály prestupuje Lucasov utrápený, vyčítavý pohľad (dôležitosť momentu vyzdvihuje samotná reklamná kampaň spojená so snímkou, ktorá tento záber vybrala ako jeden z motívov propagačného plagátu) venovaný niekdajšiemu priateľovi, volajúci po spravodlivosti.

Dôležité miesto v snímke preberá pohľad z akého sa na konflikt nazerá. Situácia prezentovaná z Lucasovho uhla, prezrádza divákovi viac ako samotným postavám. Vinníci a strojcovia problému sú teda zrejmí. Nie je to len Klara, ale i riaditeľka škôlky. Ona rozprúdi doslova masovú hystériu a neviním deťom naočkuje nezmyselné symptómy, podporujúce Klarine slová. Sila pochybností je natoľko presvedčivá, že proti Lucasovi sa stavia neustále viac a viac ľudí. Dokonca ani kolegyňa zo škôlky Nadja, s ktorou sa práve zblížil, si nie je istá jeho nevinou. Jej postoj Lucas dementuje rázne, vyhodí ju z bytu. I sám divák sa môže cíť zmätený a zapochybovať o tom či mu režisér niečo nezamlčal. Bojovný a zároveň ľudský prejav Madsa Mikkelsena v hlavnej úlohe ho rázom vytrhne z rozpakov.

Inšpiráciu pre snímku Hon údajné Vinterberg čerpal z dánskych psychologických spisov. Rozmanite formy sexuálnych deliktov položili reálny, uveriteľný základ filmu, ktorý sa v stráviteľnej, vizuálne pútavej podobe približuje k dánskym dielam deväťdesiatych rokov. Ručná kamera v rukách Charlotte Bruus Christensen sa v istých momentoch ustálila, no i naďalej nepokojovo krúži okolo obyčajných, prostých ľudí. Prirodzené, (škandinávsky) ponuré svetlo dodáva situáciám ťaživo chladný nádych vťahujúci diváka do Lucasovho sveta.

Snímka Hon je natoľko bravúrna a znepokojivá, že i niekoľko minút, hodín, dní po doznení záverečných titulkov núti diváka zamyslieť sa nad tým, čo mu to vlastne ten Thomas Vinterberg naservíroval. Film, ktorý nekončí odchodom z kinosály...

Jagten (Dánsko, 2012, 115 min.)
Réžia: Thomas Vinterberg. Scenár: Thomas Vinterberg, Tobias Lindholm. Kamera: Charlotte Bruus Christensen. Strih: Janus Billeskov Jansen, Anne Østerud. Hudba: Nikolaj Egelund. Hrajú: Mads Mikkelsen, Thomas Bo Larsen, Annika Wedderkopp, Lasse Fogelstrøm, Susse Wold, Anne Louise Hassing, Lars Ranthe, Alexandra Rapaport