|
HIROŠIMA, MOJA LÁSKA |
HIROŠIMA, MOJA LÁSKA |
Nič si nevidela. Nikdy si za Hirošimu neplakala, nebola si tam. Komu teda patria Jej spomienky...? Sme povinní pamätať si Hirošimu a nešťastie tisícov ľudí? Sme povinní bojovať so zabúdaním na nešťastie, ktoré všetko mení. Mali by sme pamätať na lásku.
Alain Resnais, režisér takzvaného francúzskeho Ľavého brehu, mal v úmysle nakrútiť dokumentárny film o atómovom nešťastí v japonskej Hirošime. Napokon sa rozhodol pre fabulovaný príbeh a filmom Hirošima, moja láska (1959) sa zapísal do dejín moderného filmu ako vizionár a vynálezca moderných rozprávačských štruktúr. Film zobrazuje v úvode, miestami neznesiteľne naturalisticky, dôsledky atómovej katastrofy na obyvateľstve bombardovaného mesta. Silný a dojemný kontrast vytvára význam Hirošimy pre hlavných protagonistov, Japonca a Francúzsku. Krajina Japonca sa stratila a umrela, Francúzsko vníma Hirošimu ako „koniec vojny“, ale aj uvedomenie si, že nenávisť má svoje následky a tie sa týkajú obyčajných ľudí, nás.
Resnais vyjadruje nedôveru k súčasnosti šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy len nedávno ukončenú svetovú vojnu vystriedala existenciálna neistota a všadeprítomný strach z atómovej hrozby, objavujúca sa v tvorbe viacerých režisérov (Jean-Luc Godarda, ale napríklad aj u slovenského režiséra Eduarda Grečnera). V súvislosti s príbehom milencov Francúzsky a Japonca sa minulosť javí ako nerozplývajúca sa hmla, je neuchopiteľná, preniká do kostí a riadi životy zainteresovaných rovnako, ako ich spomienky. Pre Ľavý breh je na rozdiel od Novej vlny, ktorá experimentovala najmä s formou a výrazom, charakteristické vytváranie nových rozprávačských štruktúr a spôsobov narácie, kde sa stráca logická následnosť založená na určení miesta a času deja a ich kauzálnom prepojení.
„O pár rokov, keď na teba zabudnem a stane sa mi niečo podobné, spomeniem si na teba ako na symbol schopnosti zabudnúť na veľkú lásku. Spomeniem si na tento príbeh, ako na horor zabúdania.“
|
|
V Hirošime sa stretnú Ona a On. Ona je francúzska herečka, On Japonec, majú jeden deň, počas ktorého mu Ona rozpráva o nešťastnej láske k nemeckému vojakovi, šialenstve, smrti a znovuzrodení, ktoré prežila pred rokmi v Nevers, zároveň prežívajú lásku navzájom. Nad ich chvíľkovým šťastím visí nevyhnutnosť rozlúčky, Ona sa vracia do Paríža.
Film je básňou o láske, o nenávisti a strachu no zároveň o pamäti, otvára polemiku o tom, čo sú skutočné spomienky a čo len odlesky neprežitej minulosti. V prípade milencov sa prevteľuje minulosť do prítomnej chvíle, zamilujú sa jeden do druhého, aj keď vopred vedia, že ich láska nemá šancu na prežitie rovnako, ako to bolo pred rokmi v Nevers. Ich schopnosť opätovne sa zamilovať je nádejou na to, že sa milenci stretnú opäť, na inom mieste, prevtelení do niekoho iného a predsa sami do seba, no stále prežívajúc ten istý cit rovnako, ako Ona pred rokmi so svojím vojakom, s Ním. Bezmennosť postáv, ich „prevteľovanie sa“ symbolizujú neurčitosť a opakovateľnosť zážitku zamilovania sa, ktoré je každému človeku vlastné a nie je schopný vyhnúť sa mu.
Kým vo filme Hirošima, moja láska je ešte zachovaná klasická rozprávačská štruktúra (aj keď využíva spontánnosť „vynárania sa“, charakteristickú pre pamäť bez využitia prechodov a upozornení na retrospektívy) a dodržaná kauzalita, jeho ďalší film Vlani v Marienbade je bludiskom v podvedomí, nevedomí, realite a fikcii. Autorkou scenára je literátka Marguerite Durasová, pri filme Vlani v Marienbade sa režisér spojil so spisovateľom Alain Robbe- Grilletom.
|
|
Hirošima, moja láska je obrazovou básňou využívajúcou refrén, kde sa opakovane objavujú tie isté výjavy. Naliehavý dialóg milencov vytvára dramatické napätie v takmer nedejovom filme. Resnais inovoval spôsob filmového rozprávania, dej uzlí a rozmotáva, nie prostredníctvom inovatívnych techník, ale zameriavaním sa na intelekt diváka pričom sa spolieha na jeho spoluprácu (spoluúčasť pri hre).
Pre Resnaisa je pamäť fascináciou na celý život. Hirošima, bez konkrétneho autorského poňatia režiséra a scenáristky, by bola bývala obyčajným melodramatickým príbehom, „zaprášenou romancou“. „Hudobnosť“ filmového jazyka, dlhé jazdy kamery, kontrastnosť obrazovej a hovorenej zložky, to všetko sú základy modernistického spôsobu rozprávania, ktoré položil tento francúzsky režisér vo filme Hirošima, moja láska. Ten bude svojou nadčasovou témou a neopakovateľnou atmosférou aktuálny absolútne v každom období a v každej spoločnosti.
Hiroshima mon amour (Francúzsko, 1959, 91 min.)
Réžia: Alain Resnais. Scenár: Marguerite Duras
