SLOVENSKO 2.0

Film Martina Šulíka Pohreb prezidenta je bizarným podobenstvom súčasného stavu spoločnosti, na konkrétnom sociálnom probléme- zdravotníctve, s ktorým má negatívne skúsenosti každý občan, vystaval spolu s Marekom Leščákom bizarný príbeh s kafkovsky bezvýchodiskovou atmosférou. Príbeh sa sústredí na starší manželský pár, zápasiaci s banálne všedným problémom, dostať manžela do nemocnice na prevez. Na pozadí aktuálnej udalosti, ktorou bol pohreb prezidenta Václava Havla, vzniká medzi manželmi konflikt o tom, kto bol najlepším prezidentom. Autori ironizujú mýtický obraz hlavy štátu, ktorý mnohí obyvatelia neváhajú pateticky, až fetišisticky uctievať (nejeden „hrdý“ Slovák má doma ešte dnes zakvačený obrázok Gustáva Husáka). V kontexte s „holubičou“ povahou nášho národa, ktorého občan je kedykoľvek pripravený poprieť svoj pôvod a zmeniť „smer“, kruto demaskuje pokryteckosť a pretvárku. Okrem toho je film Pohreb prezidenta smutno-smiešnym obrazom reality, toho s akou vervou sa štát o svojich verných občanov postará na dôchodku. Nasledujme svetlo skôr, ako si budeme musieť vziať „nákladný taxík“...

Rupicapra, autorský film scenáristky a dokumentaristky Viery Čákanyovej, demaskuje slovenskú mentalitu prostredníctvom cudzokrajného protagonistu, Američana Mikea Gogulskieho, ktorý sa na Slovensku udomácnil zhodou náhod. Kvality filmu nestoja len na zvláštnosti hlavného protagonistu, ktorý je ťažiskový, ale najmä v schopnosti presne pomenovať a kritizovať javy v našej spoločnosti, to kým sme a čo by sme sa mali pokúsiť zmeniť, ak chceme žiť v lepšej zemi.

Scenáristka a režisérka Zuzana Liová sa upriamila na jeden z najväčších súčasných problémov, nezamestnanosť. Protagonistka jej príbehu Bez vône, je prepustená z továrne na mydlo. Film sleduje reakcie ženy nachádzajúcej sa v zlomovej životnej situácii. Protagonistka sa na svojej poslednej ceste z práce musí vyrovnať s otáznikmi vyvolávajúcimi celú škálu emócií a nepredvídateľných zvratov. Bez vône je intímny, minimalisticky mĺkvy príbeh, autentický v emóciách a motiváciách. Aj napriek závažnosti témy je film odľahčený jemným humorom. Ubitá hlavná hrdinka prebíjajúca sa šedinami industriálneho mesta, jeho konzumnými nástrahami, ktoré si nemôže dovoliť užívať, pripomína poetiku fínskeho režiséra Akiho Kaurismakiho a jeho zranených, stoicky poslušných „hrdinov z ľudu“.

Mišo Suchý emigroval a žije v Amerike, no zároveň je stále Slovákom. V autobiografickom dokumente Návraty analyzuje svoj vlastný rodinný príbeh, konfrontuje tri generácie, seba ako „utečenca“, rodičov, a svojich dvoch synov, ktorí vyrastajú v Amerike. Elimináciou štylistických prostriedkov a priamočiarou dramaturgiou sa film sústredí na ideu, necháva vyznieť smútku z odcudzenosti a nenávratnosti času, počas ktorého sa režisér s rodičmi odcudzil, počas ktorého všetci zostarli a zvýraznili rozdiel medzi „vtedy“ a „teraz“. Suchý priznáva, že sa mu domov vracia čoraz ťažšie, jeho návraty sú však nevyhnutné na to, aby zachoval kontinuitu rodiny, ale aj Slováka v sebe.

Režisér Juraj Herz sa vo svojom filme Čestný občan vracia do rodného Kežmarku, aby si prevzal titul „čestný občan mesta“. Príbeh je rámcovaný príchodom a odchodom, sústredí sa na priebeh „oslavy“, ktorá sa koná na mestskom zastupiteľstve. Režisér si zachoval nadhľad, ironizuje sám seba, svoju „dôležitosť“, významnú životnú udalosť zobrazuje ako frašku plnú vtipných zvratov, prelína sa realita so snom. Návrat do rodného mesta sa stáva katastrofou, z ktorej však režisér ladne vypláva. Okrem iného sa Herzov kritický prst dotkne malomeštiactva a provinčnosti, ktorá je charakteristickým rysom slovenskej mentality.

Pssst! je dokumentom Mira Jeloka, ktorý stojí na prazvláštnom protagonistovi, večnom optimistovi, ktorého kladný vzťah k svetu a životu tvorí kontrast voči negativizmu ušomraných Slovákov. Jelok zobrazuje „neznormalizovaného“ občana, ktorý sa vďaka svojskému pohľadu na svet úspešne vyhýba zhubnej sile spoločenského vývoja, pláva proti prúdu, ba dokonca občas i v inej rieke. Filmár využíva zväčša celky, bizarné postavičky malomešťanov štylizuje pred objektívom v statických výtvarných kompozíciách, čím vytvára zvláštnu poetiku. Tá je odrazom „iného“ videnia sveta hlavného protagonistu.

Jediná známa fotografia Boha je hraným filmom Petra Krištúfeka. Dramaturgicky je príbeh komponovaný ako film vo filme, rozpráva príbeh dvoch starnúcich divadelných hercov, stvárnených osobnosťami Emíliou Vášáriovou a Milanom Lasicom, ktorí dostávajú šancu od mladších kolegov, zahrať si svoju „životnú“ filmovú rolu. Krištúfek vtipne glosuje generačné vzťahy, konflikt vystupuje z rozdielnosti doby, ktorú majú postavy za nechtami. Starnúci herci predstavujú tradíciu, umiernenosť a gráciu, mladí filmári sú drzí, živelní, pripravení čeliť súčasnosti. Odchovanci minulého režimu len nemotorne stíhajú naskočiť na jej tempo. Film prináša optimistický odkaz o tom, že striedajúce sa generácie k sebe nachádzajú cestu a žijú v symbióze čerpajúc z vzájomnej pomoci( starší poskytnú skúsenosti a talent, mladší priestor na ich uplatnenie).

Discoboj, film režisérky Ivety Grófovej odkrýva mafiánske praktiky slovenského „podsvetia“, ktoré sú súčasťou podnikateľského sektora. Sústredí sa na postavu podnikateľa, ktorý rozpráva svoju nepríjemnú skúsenosť s výpalníkmi prostredníctvom „autoportrétu“ (sám sa natáča na kameru, čo je však len súčasťou inscenácie- pri tomto úkone je prítomný štáb, zaznamenáva ho ďalšia kamera). Jeho komentár sa prelína s inscenovanými obrazmi násilia a priebehu udalostí. Tie však nie sú rekonštrukciou minulosti. Protagonista za pomoci svojich priateľov hrá udalosti tak, ako by mali/mohli prebehnúť.

Film Slovensko 2.0 končí Druhým pokusom, filmom dokumentaristu Petra Kerekesa, ktorý sa rozhodne „zachrániť“ Slovensko prostredníctvom Fínska, inšpirujúc sa dejinami krajiny. Fínsko požiada o „násilné napadnutie“ a následné uplatnenie politiky príznačnej pre túto prosperujúcu severskú krajinu. Kerekes svoje rozhodnutie a postupné kroky konzultuje so svojou babkou, ktorej výrazný maďarský akcent, jednoduchý a zdravý pohľad na svet, ale i plné taniere typických „slovenských“ jedál, sú zdrojom osobitého humoru. Kerekesov koncept je vynaliezavý a svieži v spôsobe spracovania, čím sa úspešne vyhol pocitu vykonštruovanosti.

Vedieť sa zasmiať na vlastnej biede je dar a film Slovensko 2.0 prináša zmes rôznych pohľadov, názorov, je všehochuťou kvalitných autorských osobitostí a prístupov k realite. Slovensko 2.0 odkazuje svojmu divákovi, že kým ho neopustí humor, dokáže sa povzniesť nad všetku biedu svojho sveta.


Slovensko 2.0 (SR, 2014, 112 min.)
Réžia: Ondrej Rudavský, Martin Šulík, Juraj Herz, Viera Čákanyová, Zuzana Liová, Peter Krištúfek, Mišo Suchý, Miro Jelok, Iveta Grófová, Peter Kerekes