5.0

Filmová recenzia

Ouija (čítaj Oudža) mala byť pôvodne veľká adaptácia za 150 miliónov dolárov. Ale nakoniec Universal zvolil iný prístup: povolal producenta Jasona Bluma, ten zmenšil záber i rozpočet (na 9 miliónov) a na svete je malý nízkorozpočtový horor vhodný na jedno pozretie pre fanúšikov žánru.

Dve kamarátky Debbie a Laine sa už od detstva hrávali so stolnou hrou Ouija. Má svoje pravidlá (nehrať sám, nie na cintoríne, odriekať na začiatku vety a na konci sa rozlúčiť) a je s ňou tajomná zábava. Lenže keď začne s touto hrou laškovať Debbie aj na prahu dospelosti, stane sa niečo nečakane – jedného dňa zomiera a kamaráti nevedia prečo. Vyzerá to ako samovražda, no prečo by sa pekná blondínka chcela dobrovoľne pobrať na onen svet? Kľúč môže obsahovať práve Ouija, ktorú začnú hrať tiež a asi vyvolali niečo nadprirodzené, lebo na otázky začnú zrazu dostávať odpovede a nadviažu nečakané spojenie...

Námet na tento horor je taká klasika a raz za pár mesiacov zvládneme v kine dákeho dybbuka či iného napajedenca zo záhrobia pokúšajúceho pár hrdinov. Lebo aj pri Ouija je zrejmé, že tu nejde iba o Debbie, ale iné entity a možno je prekliaty celý dom. V rozuzľovaní zápletky volí Ouija relatívne pomalé tempo, kde sa striedajú civilné scény s mladými ľuďmi a hrozivé návštevy domu, hry so skupinov priateľov a aj čoraz nepravdepodobnejšie momenty. Novinka si dáva načas, čo pri útlej stopáži 89 minút znamená iba jednu vec: buď autori nemajú čo povedať a zápletka je riedka alebo budú dej gradovať.

Výsledok je niekde na pomedzí oboch možností. Fakt je, že prvá polovica sa naťahuje a spoznávame len piatich hrdinov a postupne si ich značíme za potenciálne ciele. Keď príde na rad troška spirituality, už je situácia lepšia a pribúdajú hrozivé scény. Najprv sa ľakáme iba na lacných efektoch typu niekto sa možno objaví v zrkadle či za skrinkou šatne. Ale neskôr Ouija zaradí vyšší stupeň napätia a hrdinom ide po krku. Dej teda graduje v druhej polovici, z jediného domu sa dostaneme do iných lokalít a reálne začne hroziť, že to niekto neprežije a potečie krv. Čo je veľmi potrebné, lebo v prvej polovici sa hrá na istotu a efekt.

Či je rozuzlenie uspokojivé a finálna scéna zrozumiteľná, to už bude závisieť od gusta každého diváka. Toto nie je inovatívny film, ktorý by ukázal nikdy nevidenú pointu alebo zlom v deji. Ale dopracuje sa k nemu celkom úspešne, občas sa myknete, občas bojíte a svoju úlohu plní.

Pochválil by som dve podstatné vlastnosti. Audiovizuálna forma je príjemná a KONEČNE sme sa zbavili found-footage scén, nadvíhajúcich sa paplónov, prázdnych šuchov-ruchov-buchov a máme tu jeden film, čo je klasicky natočený. Má výborné zábery na schodisko, pivnicu či povalu domu, pekne sníma hrdinky v exteriéroch. Do toho hrá napínavá (nie vždy hrozivá) hudba, keď je to vhodné – nie je ohlušujúca ako v horore Sinister, drásavá či škrípajúca, ale aspoň tu je a dokreslí atmosféru. Lebo po civilných hororoch, kde sa na hudbe šetrilo (sme predsa v bežnej obývačke, nie na filmárskom pľaci), je to príjemná zmena.

Druhou devízou sú neopozeraní herci, kde najmä Olivia Cooke ťahá veľkú časť filmu a je to síce vizuálne mladšia verzia Leighton Meeste, ale celkom šikovná. Platí to aj pre ďalších zúčastnených, ktorí síce toľko miesta nemajú, ale hodia sa do rolí spoľahlivo.

Je to také hororové Jumanji, akurát sa namiesto dobrodružstva rátajú obete a prejavy zla. Dobrý nápad, akceptovateľné spracovanie, žiadna invencia v žánri. Jasný priemer.

Ouija (USA, 2014, 89 min.)
Réžia: Stiles White. Scenár: Stiles White, Juliet Snowden. Hrajú: Olivia Cooke, Ana Coto, Daren Kagasoff