6.0

Filmová recenzia

Vitajte v časoch, keď homosexuálov, epileptikov a melancholikov zatvárali do blázinca. Časy, ktoré segregovali postihnutého Downovým syndrómom rovnako ako človeka, ktorý len neprejavil záujem vykonávať profesiu svojich predkov. Tí všetci končili za múrmi psychiatrického ústavu. Za efektívne liečebné postupy sa považovali metódy, ktoré by sa ujali aj v stredovekej mučiarni. Aj to bola slávna viktoriánske éra.

A práve v tomto období napísal Edgar Allan Poe poviedku The System of Doctor Tarr and Professor Fether. Príbeh síce nezískal slávu Havrana či Pádu domu Usherovcov, no takisto vyniká kvalitami jeho spisovateľského talentu.

Nie div, že sa stala inšpiráciou pre scenáristu Josepha Gangemiho. Na jej základy poukladal kamene vlastnej fantázie. Preto ani zďaleka nemožno hovoriť o adaptácii. Z predlohy zachoval len zopár dejových motívov, ostatné dofabuloval a v druhej polovici príbehu až prefabuloval.

Absolvent medicíny Edward Newgate prichádza na odľahlé sídlo psychiatrického ústavu, aby teóriu doplnil praxou a našiel zmysel života v pomoci choromyseľným. To, čo ho čaká za múrmi tajomného ústavu, však prekoná jeho predstavivosť. Riaditeľ ústavu a hlavný psychiater Dr. Lamb zaviedol do praxe také liečebné metódy, ktoré blázna nevyliečia. Práve naopak, podporujú jeho obsesiu. Dôležité predsa je, aby bol pacient šťastný.

Nezvyčajné terapeutické postupy však nie sú jedinou odchýlkou, ktorá Edwardovi začne vŕtať v hlave. Už prvý deň predurčí ďalší vývoj jeho života. Pohľad na krásnu pacientku Elizu Graves trpiacu fóbiou z akéhokoľvek dotyku ho celkom opantá a on prepadne túžbe odhaliť záhadu jej choroby ako i hádanky ústavu.

Réžia Brada Andersona sa snaží zachovať atmosféru gotickej literatúry. Tajomný ústav uprostred lesov zahalený v hmle, zlovestné zákutia blázinca a podzemie skrývajúce tajomstvá, postavy bojujúce s démonmi vlastnej duše. To všetko zachováva aj podmanivá vizualita snímky bojujúca o pozornosť diváka. Darí sa jej to len do momentu, keď prostredníctvom scenára začne podsúvať jeden zvrat za druhým.

Neustále dejové prekvapenia sa môžu stať i kontraproduktívnym elementom a náročnejšieho diváka zaručene presýtia a unavia. Pútavosť príbehu nestojí na prekombinovaných motívoch, ale na psychologickom účinku na diváka. Ak by tvorcovia zachovali portrét doby a jej fascinácie ľudí viktoriánskeho obdobia duševnými chorobami a ich liečením a nezamerali sa len na šokujúce odhalenia, recipientovi by odovzdali viac.

Pozitívom snímky je reflektovanie tenkej hranice medzi duševným zdravím a šialenstvom a nepatrný rozdiel medzi lekárom a pacientom. A najväčšou devízou sú herecké výkony hlavných predstaviteľov, ktorí spĺňajú predpoklady ambivalentnosti ľudských pováh. Ústredná dvojica Jim Sturgess a Kate Beckinsale presvedčia o pohnútkach ich hrdinov. Herecký trón však v tejto snímke patrí Sirovi Benovi Kingsleymu. Ten celkom vystihol charakter zdanlivého záporáka a tragického hrdinu v jednom.

Archa bláznov môže pripomínať Scorseseho Prekliaty ostrov a vzdialene portrétom doby skrz psychiatrickú liečbu i Formanov Prelet nad kukučím hniezdom. Neverte však ničomu, čo počujete, a len polovici toho, čo vidíte. A že menej je niekedy viac, to tu platí dvojnásobne.

Eliza Graves (USA, 2014, 112 min.)
Réžia: Brad Anderson. Scenár: Joe Gangemi, podľa poviedky - Edgar Allan Poe. Hrajú: Kate Beckinsale, Jim Sturgess, David Thewlis, Ben Kingsley, Michael Caine