|
HOLUB SEDEL NA KONÁRI A PREMÝŠĽAL O ŽIVOTE |
HOLUB SEDEL NA KONÁRI A PREMÝŠĽAL O ŽIVOTE |
Švédsky režisér Roy Andresson je bez pochyby jedným z najosobitejších autorov svetovej kinematografie. Andersson sa razom mení z melancholického tragéda na vtipného glosátora, konštatujúc pomalé a bolestne šedivé umieranie ľudského rodu. Jeho obraz sveta je nekompromisným prienikom pod povrch svetskej mizérie. Vyzdvihuje presne odpozorované čriepky všednosti, tie spája v bizarných obrazoch často ústiacich do premyslených point. Andersson si uvedomuje, že nášmu dňu vládne absurdita, preto jeho dielo nemá ďaleko od textov dramatika Samuela Becketta, či Eugéne Ionesca. Trilógia o údele “žijúceho” človeka je zavŕšená filmom Holub sedel na konári a premýšľal o živote.
Pre Anderssona sme všetci klauni, tancujeme podľa presných pokynov, akokoľvek sa snažíme, každým krokom sa približujeme k smrti. Ani tá nie je zaslúženým “vykúpením” z mizérie. Režisér ironicky prorokuje: na druhom svete sa opäť všetci stretneme a kolotoč mlčania sa nanovo roztočí…
Jeho človek je tvor “bitý”, bezvýznamnosť svojej malej existencie si plne uvedomuje, pomaly a apaticky sa necháva zomieľať. Je neschopný vystúpiť z rozbehnutého vlaku, vyslobodenie vidí v smrti, ktorej sa zároveň zubami nechtami bráni. Krutým paradoxom života, že všetko sa dá vydržať strháva z nás deku a vyháňa nás do zimy. Anderssonovi hrdinovia sú melancholickí, no aj napriek skepse dokážu nasadiť ružové okuliare a odosobniť sa. V konečnom dôsledku, nikdy sa nemáme tak zle, aby sme sa nemohli mať ešte horšie, navyše všetko je zariadené tak, aby sme ako prvé zabudli to zlé.. To je fajn, že sa majú dobre… To je fajn, že sa majú dobre!
|
|
Maďarský kameraman István Borbás spolupracoval s Anderssonom, okrem niekoľkých krátkometrážnych filmov, aj na druhej časti trilógie Piesne z druhého poschodia. Formálne sa Andersson pridŕža estetických zásad, ktoré zvolil už v prvom diely trilógie. Statická kamera a vnútrozáberová montáž sú príznačnými znakmi jeho rukopisu a zároveň ide o najnáročnejšie režijné riešenie, často dlhých hromadných scén (dokonca s koňmi), ktoré vyžaduje precíznu prípravu jednotlivých obrazov. Andersson je známy perfekcionista, tvorí vo vlastnom filmovom štúdiu, kde má priestor vytvárať ideálne podmienky pre realizáciou svojich vízií. Uprednostňuje kvalitu pred kvantitou, pri práci si dáva načas. Na jednotlivých filmoch pracuje dlho a spolupráca s ním je vyčerpávajúca, no výsledkom sú zväčša neopakovateľne originálne diela.
Režisér už v predošlých filmoch Piesne z druhého poschodia a Ty, ktorý žiješ, nenechal stáť kameň na kameni, valcuje všetko, čo ho obklopuje bez toho, aby si dával pred ústa servítku. Volí pri tom mozaikovú rozprávačskú štruktúru, refrénovito graduje dej a zdôrazňuje najdôležitejšie motívy. Holub ktorý seden na konári a rozmýšľal o živote je “najpríbehovejším” v kontexte trilógie, niekoľko dejových línií dopĺňajú atmosférotvorné obrazy s absentujúcim dejom. Andersson využíva prvky performance a videoartu, jednotlivé výjavy provokujú prevažne zmysli, v divákovi však rezonujú intenzívne a dlho po skončení filmu.
|
|
Masku strháva z nás všetkých, zo starcov, vyzlieka chorých, deti, matky, mentálne postihnutých, gayov, bohatých aj chudákov, neonacistov, či otrokov. To všetko tancuje v ostrom rytme krutej pravdy a strohého, úderne krutého humoru. Smutná strnulosť a zároveň neopakovateľné kúzlo okamihov jeho sveta sú presne také, na aké sme zvyknutí. Andersson sa nás dotýka omnoho viac, ako sme ochotní pripustiť si. Jeho holub nás vidí, číha na konári a rozmýšľa o nás. A vidí veľmi smiešnych a veľmi malých ľudí, všetci tasia zbrane aby si vzápätí spytovali svedomie v kŕčovitom objatí s vlastným svedomím a strachom…
Andersson radí, keď sa už na viac nezmôžeme, aby sme si aspoň upratali zamotané dni. Dnes je piatok …
En duva satt på en gren och funderade på tillvaron (Francúzko, Nemecko, Nórsko, Švédsko, 2014, 99 min.)
Réžia: Roy Andersson. Hrajú: Holger Andersson, Nils Westblom
