|
SLEPÁ |
SLEPÁ |
Ako by ste sa vyrovnali s náhlou stratou zraku? Očné nervy údajne po čase odumierajú a nezostane už ani holá predstavivosť, čiže si ťažko spomeniete na kontúry svojho obľúbeného porna. Podobnými úvahami začína aj vzťahovka Slepá od nórskeho scenáristu Eskila Vogta. Píšem scenáristu, pretože dvorne zásoboval takmer každý film známeho Joachima Triera (Oslo 31.augusta, Reprise). Bolo len otázkou času, kedy si zrežíruje vlastný materiál. A urobil tak vo veľkom štýle, schválne chaotickom a vizuálne podmanivom.
Centrom filmu je učiteľka Ingrid, ktorá si uvedomuje, že po strate zraku si nebude môcť vybaviť zelené listy stromu, jeho machom zarastenú kôru, manželov pohlavný úd alebo odraz vlastnej tváre v zrkadle. Vo vnútornom svete však rozohráva vzťahovú partiu, ktorá jej môže pomôcť na ceste za vykúpením z temných spárov slepoty.
Vogt testuje vaše limity a pozornosť. Postavy predstavuje pozvoľna, spočiatku ako náhodné defilé. Načŕta vzťahy, v ktorých sa dá logicky ľahko orientovať, ale predsa ich zahaľuje rúškom tajomstva a diváckej neistoty. Vnára do príbehu nie príliš jasnú pozíciu rozprávača, ktorým je samotná Ingrid. Zasádza ju na vašu úroveň už v úvode filmu pre lepšie stotožnenie sa s jej situáciou. Vidíte detaily na šiju, ruky zalievajúce čaj a spoznávate prostredie najmä cez zvuky.
|
|
Na to však nadväzujú scény so slobodnou mamičkou Elin, po ktorej túži sused Einar. Ten si pestuje bujnú fantáziu na rôznych druhoch fetiš porna. Zosobňuje opozíciu k Ingrid, ktorá vlastnú predstavivosť už nemôže veľmi rozvíjať. Bližšie väzby medzi postavami napovedajú k vytvoreniu vzťahového trojuholínka. Po chvíli však začne niečo škrípať a pristihnete sa pri podozreniach, či film nie je postavený na hlavu a logicky deravý ako ementál. Mnohokrát som nevidel spojitosť jednotlivých scén s Ingridiným hendicapom, poprípade zažil vizuálne zvláštnosti a nepochopiteľné konania postáv.
Režisér však hrá dokonalú naratívnu hru, v ktorej stiera hranicu medzi realitou a vymyslenou fikciou znudenej hlavy. Uvedomenie si scenáristickej sily snímky príde u každého diváka v inom bode filmu, ale každý dospeje zrejme k tomu istému. Spoja sa predošlé línie, začnete rozmýšľať spätne. Rozprávač a snové inscenácie začnú dávať zmysel, správanie postáv sa zmení na humorné. Emočne sa vynára esencia Dokonalého zmyslu, obsedantne Hanba, ale obsahovo vidno podobné vyrovnávanie sa s nepriazňou, aké sme mali možnosť vidieť v Daldryho Hodinách.
|
|
Film je však zaujímavý aj vizuálnym prevedením, ktoré chladnou jednoliatosťou pridáva k neľahkému rozpoznaniu reality od fikcie. Podriaďovanie sa konvenciám predstavivosti a neistota, či to čo vidíme je skutočne realita je primárnym ťahúňom vizuálu. Hrou so svetlom, rozbitím kamerových zákonitostí a nenadväzujúcimi scénami popiera Slepá vierohodnosť samotného filmového média. Zaujímavými sú aj Einarove scény z kina, jasne reflektujúce nevyhnutnosť vizuálneho vnemu pre filmového nadšenca.
Nejde o film pre každého. Výhradne si na ňom uletia náročnejší diváci, ktorí ocenia odlišný autorský prístup k obsahovo ordinérnej látke. No v jadre sa riešia závažné otázky odcudzenia a prehnanej predstavivosti až paranoje. Treba si veci postupne spájať a prijať dokonalú scenáristickú hru Eskila Vogta, ktorá by však nemala skončiť len pri jednej projekcii. Sám som zvedavý, ako bude na mňa film pôsobiť pri ďalšom zhliadnutí.
Blind (Nórsko, 2014, 96 min.)
Réžia: Eskil Vogt. Hrajú: Ellen Dorrit Petersen, Henrik Rafaelsen, Vera Vitali
