|
TAXI TEHERÁN |
TAXI TEHERÁN |
Džafar Panahí je výborný rozprávač, vie vykresliť ohromne zaujímavé charaktery a dostať ich do divácky mimoriadne vďačných situácií. To, čo nás na jeho tvorbe uchvacuje najviac, je ale asi spoločensko-kritický presah umne namierený na najcitlivejšie miesta, pre nás exotickej aj desivej, iránskej spoločnosti.
Práve ten presah (ako aj ďalšie príliš „osvietenecké“ aktivity ) ho v roku 2010 stáli dvadsaťročný zákaz vykonávať režisérske povolanie. Panahí sa ale neodmlčal. Práve naopak, posledných päť rokov prichádza so stále vynaliezavejšími a dôvtipnejšími spôsobmi, ako tento zákaz obísť. A nie len obísť, ale dokonca konfrontovať.
Kým však posolstvo a širší kontext Panahího filmov je vždy nespochybniteľné, ich obsah či, povedzme, divácke kvality, sú už trochu kolísavejšie. O to viac určite poteší jeho fanúšika skutočnosť, že mu to s filmom Taxi Teherán tento krát skutočne vyšlo na všetkých frontoch.
Film je v podstate dokudrámou – jej hlavným hrdinom je sám Džafar Panahí, zakázaný režisér privyrábajúci si taxikárčením. Aby neporušil zákaz režírovať, tak vlastne nerežíruje. Kameru na palubnej doske svojho taxíka necháva namierenú na svojich zákazníkov akoby náhodne. Tá následne zaznamenáva pestrú mozaiku dialógov, ktoré toho povedia o stave iránskej spoločnosti hádam viac, než by zvládol kdejaký veľkovýpravný počin.
|
|
Spoločným menovateľom javov, ktoré Panahí filmom Taxi Teherán glosuje, je pokrytectvo. Diktát, ktorý zatvára oči sám pred sebou, či už ide o svetské právo, spoločenské tradície, alebo vzťah medzi politikou a umením. Hneď na úvod sa napríklad Panáhí, alebo skôr jeho „náhodní“ zákazníci dotknú iránskej „záľuby“ v popravách. Tak trochu v duchu hesla „zlodej kričí chyťte zlodeja“. Následne minipoviedka o zranenom motorkárovi a jeho hysterickej manželke načne problematiku partnerských vzťahov v spoločnosti, kde je také ľahké odstaviť ženu, takpovediac, na druhú koľaj.
Asi najúprimnejšie a najnaliehavejšie však vo filme rezonuje otázka vzťahového trojuholníku medzi umením, pravdou a cenzúrou. Priamu reč Panahí prefíkane vložil do úst svojej malej neteri, keď sa dožaduje vysvetlenia prísnych inštrukcií, ktoré v škole dostala k úlohe nakrútiť krátky film. Vďaka sérii náhodných udalostí dievča zisťuje, že nakrútiť film, v ktorom by nenastal žiaden kontroverzný okamih, nedošlo by k násiliu, kladný hrdina by mal meno po prorokovi a nenosil by kravatu, muži by neprichádzali do kontaktu so ženami a zároveň by to všetko vychádzalo zo skutočného života, skrátka nejde... Pekné sú ale aj sekvencie s priekupníkom s filmami či sympatickou právničkou, ktorá svojim spôsobom prehovorí až k samotnému divákovi.
|
|
Vytvoriť v tak komorných podmienkach taký komplexný filmový počin, to si skutočne zaslúži kus uznania aj festivalové ceny (získal Zlatého medveďa z Berlinale). Jedným dychom však treba dodať, že Taxi Teherán má aj svoje limity. Rovnocenným partnerom do dialógu je totiž preňho len ten, kto Panahího osud a dielo pozná a má k nemu, ideálne, aj určitý vzťah.
Nezasvätený divák síce môže oceniť dobré dialógy, zábavné a autentické postavy, zdravé tempo či pár vtipov, asi však nikdy celkom neporozumie širšiemu kontextu. Na druhej strane však zase, povezme si pravdu, ten, kto sa vo svete Džafara Panahího orientuje, sa zrejme o ňom ani o iránskej spoločnosti vlastne nedozvie nič, čo by už nevedel. Je to teda len výpoveď pre výpoveď? Filmové „Haló, som tu a stále nakrúcam“? Možno sčasti áno. Ale vadiť vám to pri jeho sledovaní určite nebude.
Taxi (Irán, 2014, 83 min.)
Réžia: Jafar Panahí
