|
JA, DANIEL BLAKE |
JA, DANIEL BLAKE |
Ak poznáte rukopis Kena Loacha, snímku Ja, Daniel Blake mu budete vedieť neomylne pripísať na konto už po niekoľkých úvodných minútach. Majster sociálneho realizmu nasiaknutého britkým anglickým humorom aj tento krát divákovi prihráva súboj človeka a systému – Dávida a Goliáša. Hoci v tomto prípade skôr dvoch Dávidov - starnúceho vdovca a slobodnej matky, ktorí uviazli v neriešiteľnej byrokratickej slučke sociálneho systému. Ak vám v bežnom živote dokáže nebezpečne dvihnúť tlak aj letmá návšteva sociálnej poisťovne, majte sa pred týmto filmom na pozore. Mohlo by vám ísť o život.
Kto stratí sebaúctu, je odpísaný. Je však vôbec možné v tomto svete prežiť bez obety vlastnej sebaúcty? Ken Loach je pichľavý kritik s občas až neznesiteľne presnou muškou - a tiež zarytý ľavičiar. To prvé predurčuje jeho snímky k mrazivej intenzite, to druhé zase determinuje jeho výber tém.
Tentokrát sa Loach naplno obul do britského sociálneho systému, ktorý je povestný svojou obštruktívnou byrokraciou a zmätočnými nárokmi na tých, ktorí by chceli čerpať z jeho benefitov. Loach ale, samozrejme, nesleduje osud chronických poberačov dávok, kvôli ktorým tieto ošemetné opatrenia vznikli. Jeho zaujímajú tí, ktorí v pasci večne obsadených call centier, nesplniteľných kvót, nevyplniteľných formulárov a nezastihnuteľných úradníkov uviazli celkom nespravodlivo.
A v prípade Daniela Blakea o nespravodlivosti situácie naozaj nemôže byť pochýb. Starnúci stolár to už do dôchodku mal len kúsok, do práce chodil rád, po infarkte mu však lekári návrat do zamestnania zakázali, a tak sa dostal až na sociálny úrad so žiadosťou o podporu. Štandardná procedúra? Posudok od „zdravotného profesionála“ povereného vyplniť so žiadateľom 52-stranovú žiadosť a vyhodnotiť jeho skóre „správnych odpovedí“. Daniel však s nezmyslenými otázkami, ktoré s jeho skutočným stavom nijako nesúvisia, rýchlo stratí trpezlivosť. Úradníčka jeho sarkazmus, očividne, nenesie najlepšie. Výsledok? Zamietavé stanovisko s razítkom „práceschopný“.
|
|
Daniel sa chce, samozrejme, odvolať. Rozkrútiť opätovne byrokratickú mašinériu ale nie je len tak – bude to trvať dlhé týždne či mesiace a výsledok odvolania mu i tak nikto nezaručí. Z čoho však zatiaľ žiť? A tak sa Daniel stáva aj žiadateľom o podporu v nezamestnanosti, kvôli ktorej je nútený obchádzať potenciálne pracoviská so životopismi a žiadať o prácu, ktorú, paradoxne, i tak nemôže robiť. Na úrade sa ale Danielovi predsa len stane aj niečo pozitívne, keď sa jeho osud nečakane preplieta s osudom dvojnásobnej slobodnej matky Katie. Tá, podobne ako on, bojuje s pomyselnou Hlavou XXII. A tak sa začína nevšedné priateľstvo, v ktorom sú si oporou dvaja ľudia, ktorí oporu nikde inde nenašli.
Snímku Ja, Daniel Blake po vlaňajšej premiére v Cannes porotcovia ovenčili Zlatou Palmou. Nič prekvapivé – Loach slávi na tomto festivale úspech opakovane a ozvalo sa aj pár škodoradostných hlasov, že tento raz bodoval skôr zo zvyku, než po zásluhe. Ten, kto z filmografie tohto osemdesiatročného veterána videl viac, možno bude súhlasne pokyvovať. Je táto výčitka spravodlivá?
Loach si, v prvom rade, vybral naozaj mimoriadne mocnú a univerzálnu tému. Danielov príbeh zaručene pohne žlčou každému, či už máte dvadsať, alebo šesťdesiat, žijete v Británii, Francúzsku, alebo na Slovensku. Všetci si totiž veľmi dobre uvedomujeme, že sa v podobnej situácii môžeme ocitnúť tiež a každý z nás pozná niekoho, koho už systém podobným spôsobom „požul“.
|
|
No aj keď vám vďaka skvelým hereckým výkonom a intenzite samotného deja pri sledovaní filmu zrejme vyhŕkne do oka nejaká tá slza, i tak si asi budete pripadať tak trochu zmanipulovaný. Výber hrdinov, ktorí sú všemožne prezentovaní ako obete bez najmenšej viny, jednostrannosť podania, kedy systém pôsobí takmer ako nejaká vedecko-fantastická obluda, predvídateľná gradácia a klišoidný záver, o ktorom už od polovice stopáže nebudete mať najmenšie pochyby. Je to, skrátka, detailne prepracovaná pasca na city a na to sú mnohí diváci (oprávnene) alergickí.
Výpovedná hodnota a, napokon, ani „zábavnosť“ snímky sa tým ale predsa len nestráca. Najmä v prvej polovici, kedy ešte filmu nechýba ani vtip a nadhľad, sa Danielov príbeh z diváckej stoličky doslova „hltá“. Veľmi sviežo pôsobí aj neskoršia scéna, v ktorej sa zúfalý Daniel s úradom konečne svojsky poráta. Možno by stačilo, ak by v určitom bode Loach miesto tlačenia na pílu trochu ubral, nehnal každý zvrat do krajnosti, nezhadzoval na svoje, už tak doráňané, postavy ešte aj pomyselný meteorit. Takáto zmes autentických a, naopak, za vlasy pritiahnutých scén vo výsledku, žiaľ, nepôsobí celkom presvedčivo a dôveryhodne.
Nie, Daniel Blake nie je bezchybný a nie je to ani najlepší počin Loachovej kariéry. Na druhej strane je to stále kus kvalitného filmového kumštu a mimoriadna téma, ktorá si spracovanie rozhodne zaslúži.
I, Daniel Blake (UK, 2016, 100 min.)
Réžia: Ken Loach. Scenár: Paul Laverty. Hrajú: Dave Johns,Hayley Squires, Dylan McKiernan, Briana Shann, Sharon Percy, Kate Rutter
