PARADISE TRIPS |
PARADISE TRIPS |
POZOR, TEXT OBSAHUJE ANALÝZU DEJA
Pokiaľ sa pozrieme na udalosti v súčasnej Európe, môžeme si všimnúť, že sa spoločnosť v jednotlivých krajinách opätovne rozdelila na dva nezmieriteľné tábory. Boj prebieha primárne medzi zástancami liberalizmu a konzervativizmu, ktorých na západ od nás reprezentuje primárne mladšia a staršia generácia. Belgická rodinná „dramédia“ reflektuje práve túto ruptúru a to nielen tematicky, ale aj prostredníctvom rozprávania, ktoré na začiatku ukazuje tie isté udalosti z pohľadu oboch strán.
Jednu z nich reprezentuje starší, konzervatívny, malomestský a večne nabrúsený autobusár Mário, pre ktorého sú práca a podriadená manželka jedinými dvomi životnými líniami. Keď zistí, že jeho syn berie a predáva drogy, udá ho na polícii a preruší s ním akékoľvek kontakty. Stelesňuje teda „starý dobrý“ poriadok, ostro sa vyhraňujúci voči akémukoľvek voľnomyšlienkárstvu. Dôsledkom takéhoto života je však aj nuda a pocit neužitočnosti, ktorý začne Mário pociťovať po odchode do dôchodku.
Na strane druhej stojí partička mladých „hippiesákov“ na čele s Máriovým odvrhnutým synom Jimom. Tí propagujú revoltu voči tomuto poriadku, tzn. žijú v karavanoch a squatoch, vyhýbajú sa konzumu a komercii, prírodné drogy sú pre nich každodennou „potravou“, inšpirujú sa vo východných náboženstvách a propagujú slobodomyseľný pohľad na svet. Žijú teda niekde na okraji spoločnosti, v kontraste voči „usporiadanému“ a nalinkovanému životu malomeštiakov.
Každému je asi jasné, že sa zástupcovia oboch týchto skupín na čele s otcom a synom museli vo filme stretnúť. Vydávajú sa na spoločnú cestu Mariovým autobusom na malý festival v Chorvátsku. Jim tam spolu so svojou manželkou a synom cestuje karavanom, takže Mário o ňom spočiatku nevie. Autori vo filme napokon ani presne nevysvetľujú ako je možné, že sa práve tieto dve skupiny stretli. Ale je dobré, že to aspoň reflektovali. Možno za tým stojí náhoda a možno naozaj dohoda medzi manželkami, ktoré by boli rady, keby sa tí dvaja konečne uzmierili.
Mário pri počiatočnom spoznávaní tohto spôsobu života zažíva kultúrny šok. Jediným pozitívnym prvkom sa preňho stáva malý chlapec, ktorý je rovnako ako on znechutený z tohto spôsobu života, z celého osadenstva, aj zo svojho otca. Mário až neskôr zistí, že je to jeho vnuk. Práve on sa stáva dôvodom postupného zbližovania sa Mária a Jima. Vďaka tomu tiež vidíme cyklicky sa opakujúci otcovsko-synovský komplex.
V situácii keď je jeden extrém nahradený za iný, nastáva opätovné vyhranenie sa k opačnému extrému. Boj a nepochopenie medzi synom a otcom sa tu teda prenáša z generácie na generáciu. To zároveň môžeme parabolicky chápať aj ako komentár k politickej situácii.
Klamal by som však, keby som o Paradise Trips písal ako o bezchybnom filme. Problémom snímky je predovšetkým jej nedostatočná pravdepodobnosť. Už to, že Mário na celý zájazd, keď zistil koho bude viezť, pristúpil, je ťažko uveriteľné. Rovnako aj to, že sa do kempu aj po mnohých negatívnych skúsenostiach neustále vracal. Ani Máriov prerod a záverečné zblíženie nepovažujem práve za dostatočne motivované.
Nedostatkom je aj výraznejšia absencia štylisticky zaujímavých riešení. Snímka pôsobí konzervatívnym a všedným dojmom, čo je vzhľadom na „drogový opar“ a voľnomyšlienkárstvo zobrazovaného prostredia pomerne zlé vysvedčenie. Jedinou výnimkou je „Super Mariova“ halucinačná sekvencia, ktorá je zároveň aj jedinou skutočne vtipnou pasážou vo filme.
Vo výsledku tak Paradise Trips síce stojí za úvahu, ale stret dvoch rozdielnych svetov aj spoločenské problémy súčasnej Európy približuje omnoho sofistikovanejšie, vtipnejšie a inovatívnejšie nedávny Toni Erdmann.
Paradise Trips (Belgicko / Chorvátsko / Holandsko, 2015, 90 min.)
Réžia: Raf Reyntjens. Scenár: Raf Reyntjens. Hrajú: Gene Bervoets, Jeroen Perceval ...