PIVNICA

Nakrútiť vydarenú žánrovku, v ktorej by hercom pod zubami neškrípali repliky, diváka až k záverečným titulkom sprevádzalo napätie a k zotrvaniu v sedadle motivovala úprimná zvedavosť, to je oriešok, na ktorom si domáci filmári vylamujú zuby pravidelne. Ambiciózny slovensko-rusko-český projekt Pivnica so scenárom Richarda Pupalu a réžiou Igora Vološina, skúsil túto pomyselnú kliatbu prelomiť.

Na pomoc si vzal zbrane ťažkého kalibru: zvučné medzinárodné obsadenie, mrazivú kriminálnu zápletku, silno štylizované generačné prostredie, ktoré podtrháva rapový soundtrack, ale aj niekoľko príjemne nečakaných dejových zvratov. S filmami je to však občas ako s varením – to, že nakúpite kopec kvalitných surovín, ešte nie je žiadnou zárukou toho, že sa vaše jedlo bude dať jesť...

Násťročná Lenka je jednoduchá baba z dediny. S kamoškou Betou sa pofľakuje po vonku, rieši prvé lásky, víno a party s kamarátmi. Na jednu takú sa práve chce od rodičov vyprosiť – veď práve oslavuje šestnáste narodeniny. Mama Táňa o žúrke nechce ani počuť. Nonkomformný otec Milan však rýchlo zmäkne a dcéra dostáva priepustku. Nie je, napokon, ničím výnimočným, že sa rodičia nezhodnú – do ich vzťahu okrem rozdielneho hudobného vkusu (v úvode sledujeme „vojnu“ Táninho Lou Reeda z kuchyne a Milanovho „rezania“ na elektrickú gitaru z obývačky), negatívne vstupuje aj rozdielny názor na Milanove zálety. Dalo by sa asi povedať, že ich manželstvo je v troskách.

Aj v osudný večer, keď Lenka vyrazí na vysnívanú party, riešia jej rodičia vlastné mindráky. Pri súboji o kľúče od motelovej izby, kde sa ukrýva Milanova milenka, ani nepostrehnú, že sa im dcéra zúfalo pokúša dovolať. Druhú šancu už však nedostanú. Na žúre sa čosi pokazilo a Lenka tej noci bez stopy zmizne...

Na prvú signálnu nič netušiaceho diváka pôsobí Pivnica sľubne hneď niekoľkými prvkami. Tým hlavným je, samozrejme, samotná téma, ktorá zakladá potenciál pre veľa temnoty, napätia aj akcie. Úplne zbytočne film zavádza prefláknutým názvom, ktorý aj v spojení s úvodnými prestrihmi nejasnej tortúry naznačuje akúsi variantu fritzlovskej zápletky. Na druhej strane, zvrat, ktorý to napokon uvedie na pravú mieru, je možno práve vďaka tomu celkom vítaný a nepredvídaný.

Problémom je, že z akcie a napätia sľubovaného trailerom napokon vo filme veľa nie je. Ostáva teda len temnota. A tá sa pretaví do akejsi komornej analýzy utrpenia Lenkiných rodičov. To je priam učebnicové a zaberá prakticky celé jadro snímky. Aby sme teda nezachádzali do detailov ústredných dejových peripetií, odohrá sa tu celkom všetko, čo by ste od filmového stvárnenia katarzie rodičov stratenej dcéry čakali. Nie je to celkom márne – iste aj vďaka výbornej kamere Martina Žiarana, ktorá potrebám žánru a atmosféry dokonale rozumie.