CORPUS CHRISTI

V posledných rokoch americkí akademici upriamili pozornosť na poľskú kinematografiu. Za všetkým stojí najmä snímka Ida ocenená Oscarom. Tá spojila témy viery, náboženstva a represívneho obdobia komunizmu. S minulosťou poľského národa operuje aj minuloročný kandidát na sošku Studená vojna a v ostatnom ročníku sa so snímkou Corpus Christi do najužšieho výberu prebojovala zase náboženská téma.

Príbeh sa však odohráva v súčasnosti, no je rovnako zaujímavý ako jeho slávnejší predchodcovia. Minimálne neuveriteľným osudom hlavného hrdinu inšpirovaného skutočným prípadom mladého chovanca polepšovne, ktorý sa rozhodol, že sa bez vzdelania a navyše s poškvrneným registrom trestov stane kňazom. Stačila mu na to len sutana a dôverčivosť malej dedinskej farnosti. Možno to znie ako komediálne ladená absurdita, no v skutočnosti ide o dramatickú až mrazivú snímku plnú nepokoja a rozporuplných otázok a odpovedí.

Krátka anotácia - „strhujúca dráma hriechu, ktorý priniesol vykúpenie“ Corpus Christi (Telo Kristovo) veľmi výstižne definuje. Za vykúpenie sa však draho platí a tvorcovia si dali záležať, aby neupadli do temnoty klišé a bohapustej predvídateľnosti. Nie vždy sa im to však aj darilo. Hoci príbeh vychádza zo skutočnosti, mnohé motívy boli vyfabulované. Dôvody sú celkom prosté. Snahou bolo nakrútiť sugestívnu snímku, ktorá by demonštrovala rozdiel a zároveň tenkú hranicu medzi pravdou a klamstvom, dobrom a zlom a vierou a náboženstvom.

Podvod alebo úprimná odovzdanosť? Sledovať 20-ročného Daniela s kriminálnou minulosťou, ako sa v jednom momente stane kňazom len vďaka malému klamstvu a onedlho mu leží farnosť pri nohách, je až dojímavé. Údiv vzbudzuje najmä jeho ambivalentný charakter rovnako ako jeho urputný boj vymaniť sa, hoci aj lžou, z minulosti plnej hriechu. Divák mu verí, že jeho zámery sú čistý. Po každom jednom duchovnom povznesení nás však vráti na zem. A rovnako tvrdo dopadá z výšin aj on.

Minulosť sa vždy prihlási o slovo a on vie, že jej neunikne. Je mu však dopriaty čas, aby z falošného kňaza vykresal úprimného duchovného s nezištnými úmyslami. Účelu preto zasvätí prostriedky a dedinu poznačenú tragédiou postupne privádza k odpusteniu. Jeho praktiky sú nekonvenčné a často spojené aj so svetskými pôžitkami, no vzhľadom na jeho život nachádzame pochopenie pre hriešnika, ktorý sa len snaží vstať z popola.

Nadšenie a fascináciu kňazským povolaním začne čoskoro meniť na obetavú službu veriacim ako aj obetiam krivdy. Zdá sa, že za jeho súcitom je jeho vlastný pocit neprávosti a bezmocnosti z nemožnosti vymaniť sa zo stigmatizujúcich skutkov. Ako obetný baránok systému si sám doprial druhú šancu, ktorú mu už spoločnosť nechce dať. Charizma podporená zjavom a hereckým výkonom Bartosza Bielenia podporená pôsobivo nakrúteným filmom diváka celkom pohltí podobne ako pútavý príbeh. Nenechá nás ani na chvíľu vydýchnuť, so strachom z odhalenia a z návratu do ešte horších životných podmienok, v akých hrdina príbehu blúdil, bojuje nielen on sám, ale aj divák.

Režisér Jan Komasa vystaval svoj príbeh na spochybňovaní protikladov a na latentnej kritike spoločenských zákonitostí a následnej zacyklenosti previnilca. Terčom sa stali aj cirkevné dogmy, ktoré Daniel prekračuje a prináša so sebou otvorenosť, horlivosť a celkom iné metódy práce s veriacimi, na aké boli doposiaľ zvyknutí. Svieži vietor však so sebou priveje aj trpkú pravdu.

Bolestivá pravda vyplávala na povrch aj v Komasových predošlých tituloch Miestnosť samovrahov a Mesto 44. S najnovšou snímkou ich spájajú aj neľahké osudy mladých hrdinov. No kým v spomenutých filmoch dbá najmä na moderné uchopenie vyjadrovacích prostriedkov s klipovým strihom, ktoré často formálne prekombinoval, tu zostáva umiernenejší a drží sa podstaty – pôsobivého príbehu.

Boze Cialo / Corpus Christi (Poľsko / Francúzsko, 2019, 115 min.)
Réžia: Jan Komasa. Scenár: Mateusz Pacewicz. Hrajú: Bartosz Bielenia, Aleksandra Konieczna, Eliza Rycembel, Zdzislaw Wardejn, Lukasz Simlat, Tomasz Zietek, Leszek Lichota ...