UNDINE

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna vodná víla, ktorá kvôli láske opustila modré hlbiny a ostala žiť na súši. Jej vyvolený ju však zradil a krehká rovnováha Undininho sveta sa rozsypala ako roztrieštené akvárium. Jediným spôsobom, ako všetko odčiniť, je zabiť zradcu a vrátiť sa späť do hlbín...

Nie, to nie je dej novej disneyovky (ani burtonovky), ale voľne prerozprávaný námet zatiaľ poslednej snímky nemeckého filmára Christiana Petzolda Undine. Na Berlinale, kde mal film svetovú premiéru, zaň herečka Paula Beer získala Strieborného medveďa za najlepší ženský herecký výkon. S festivalom Be2Can sa teraz Undine dostáva aj k slovenským divákom.

Undine sa v skutočnosti neodohráva v žiadnom nadnesenom rozprávkovom svete, ale v naoko celkom všednej realite života uprostred nemeckej metropoly. Jeho hlavná aktérka, mladá historička, po ktorej je film aj pomenovaný, sprevádza návštevníkov prehliadkou berlínskych urbanistických modelov a prednáša im o minulosti mesta aj jeho ďalších územných plánoch.

Cez prestávku si zvykne vybehnúť do neďalekej kaviarničky na rande s Johannesom (Jacob Matschenz). Tentokrát jej však priateľ dáva nečakané kopačky a ona jemu, na oplátku, jednu dobrú radu: Neopúšťaj ma, inak zomrieš! Ako inak, Johannesa vyhrážky svojskej ex nezastrašia. Keď sa Undine musí vrátiť do práce, odchádza z ich obľúbenej kaviarne aj Undininho života a vec považuje za uzavretú.

Undinino sklamanie našťastie rýchlo strieda niečo celkom nečakané – nový vzťah s potápačom Christophom (Franz Rogowski), ktorý je konečne tou pravou, úprimnou a podľa všetkého aj osudovou láskou. Dá sa však temnému proroctvu z predchádzajúceho vzťahu ujsť?

Christian Petzold je na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale ako doma. Nie len preto, že sa odohráva v jeho rodnej krajine, ale najmä kvôli jeho pravidelnej účasti v jeho programe a súťažiach. Naposledy to bolo s filmom Tranzit, ktorý má s Undine dosť spoločného. Napríklad aj oboch hlavných hereckých predstaviteľov, Paulu Beer a Franza Rogowského, ale tiež zasadenie do akéhosi vákua na pomedzí reality a fantázie. Petzold dokonca tvrdí, že sú filmy aj obsahom voľne prepojené – aspoň v ideovej rovine.

Režisér sa v snovom svete, kde za nitky v zákulisí popoťahuje rozprávková mágia osudovosti, podľa všetkého našiel. Nasledovať ho doň s Undine je celkom lákavé, i keď to vyžaduje štipku slabosti pre hádam až gýčovú romantiku. Chémia medzi Christophom a Undine je ale neprehliadnuteľná a autentická, i keď sa samotné postavy pohybujú na hrane uveriteľnosti. Ako jemne uletená love story tak film funguje celkom dobre.

Ešte lepšie však vyznieva, ak ho pojmeme ako modernú baladu s celkom zaujímavým podprahovým posolstvom. Krásne obrazy a ohlušujúce ticho podvodného sveta, kde vládne tajomný veľký sumec, a kam sa milenci chodia potápať to dokonale podčiarkuje, rovnako ako Beerovej vizáž éterickej morskej víly.

Režisér sa, napokon, baladou skutočne inšpiroval – Undine (1811) je najznámejším dielom nemeckého romantického autora Friedricha de la Motte Fouqué. Jeho hlavná hrdinka je krásna, no bezduchá vodná víla, ktorá môže získať dušu len sobášom s pozemským mužom. Film voľne inšpirovaný týmto príbehom nakrútil aj írsky filmár Neil Jordan (Ondine, 2009), i keď s celkom inou interpretáciou.

Petzoldova Undine je vlastne archetypom ženy, ktorá naplno žije iba vďaka mužom, ich náklonnosti a potvrdeniu jej existencie a hodnoty. Nie je však celkom bezbranná – práve naopak, to ona dokáže v skutočnosti rozhodovať o živote a smrti mužov vo svojom živote. Vyberá si to však svoju daň.

Konzistentnosť (a vnútorná logika) tohto metaforického námetu sa však už trochu vytráca vo vedľajšej línii Undininých opakovaných výkladov o urbanistických dejinách Berlína. Vzdáva tým Petzold hold jednej z architektonicky najzaujímavejších metropol sveta? Dobre, prečo nie. Ako to však súvisí so samotným filmom, v ktorom z Berlína okrem jedného pekného tehlového múra, zmenšených muzeálnych modelov a niekoľkých letmých záberov do ulíc takmer nič nevidíme?

Petzold vlastné vysvetlenie v rozhovoroch ponúka – pripomína napríklad, že Berlín bol pôvodne postavený na mokrinách (motív vody), prípadne dopĺňa, že chcel mystickú Undine v uniforme sprievodkyne čo najviac priblížiť súdobej realite. Hľadanie metafor, ktoré by spojeniu nesúrodých námetov dali zmysel ale od baladickej romance v popredí možno len zbytočne (a zmätočne) odvádza pozornosť. Na priblíženie deja realite, napokon, oveľa homogénnejšie, ba dokonca aj trošku vtipne, pôsobia drobné vstupy vedľajších, celkom zemitých a nerozprávkových postáv. Skvelý je napríklad čašník, ktorý Christophovi a Undine škaredo vynadá v osudovej chvíli ich romantického stretnutia.

Undine sa v Petzoldovej filmografii asi v tieni univerzálnejších a celistvejších snímok ako Barbara (2012) či Fénix (2014) časom celkom stratí. Štipku jedinečného čara jej však uprieť rozhodne nemožno.

Undine (Nemecko / Francúzsko, 2020, 91 min.)
Réžia: Christian Petzold. Scenár: Christian Petzold. Hrajú: Paula Beer, Franz Rogowski, Maryam Zaree, Jacob Matschenz, Anne Ratte-Polle, Enno Trebs, Rafael Stachowiak, José Barros, Julia Franz Richter, Gloria Endres de Oliveira, Christoph Zrenner, Stefan Walz, Bita Steinjan