NEVIDITEĽNÁ

Pôrod je jednou z najočakávanejších, ale aj najobávanejších skúseností v živote väčšiny žien. Zároveň je to skúsenosť celkom jedinečná a neprenosná. Nedá sa pocitovo zdieľať a len veľmi ťažko možno osobné vnemy rodičky vysvetliť niekomu druhému - kamarátkam, partnerovi, alebo aj samotným lekárom a pôrodným asistentkám. Na otázku, či pôrod prebehol “dobre” teda môže každý zo zúčastnených odpovedať celkom inak.

Snímky ako Neviditeľná do tejto intímnej šedej zóny vnášajú trochu svetla – a nie celkom bezdôvodne. Slovenské pôrodnice sa k viacerým sporne vnímaným praktikám štatisticky uchyľujú výrazne častejšie, ako je už roky normou v pôrodniciach vyspelejších európskych krajín. Mnohé ženy to, celkom pochopiteľne, vnímajú ako krivdu a rady by videli jej nápravu. Film, ktorý nakrútila Maia Martiniak, mal nedávno online premiéru na festivale Jeden svet, kde získal Cenu divákov aj ocenenie v súťažnej sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva. Nad jeho premiérou prevzala záštitu Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová, ktorá sa osvete o ženských právach pri pôrodoch taktiež intenzívne venuje.

Kontrola, to je niečo, po čom v kľúčových situáciách asi túžime všetci. Sú však aj chvíle či procesy, nad ktorými stopercentnú kontrolu mať nevieme – a možno je to tak aj správne. Pôrod k takýmto situáciám do veľkej miery patrí. Riadi sa svojimi pravidlami, má vlastný čas, viac, než naše priania a predstavy ho zaujímajú hormonálne pochody v našom tele. Napriek tomu sa práve pôrodné sály často menia na bojiská, kde súperia o “kontrolu” matky a lekársky personál, hoci im, paradoxne, ide o to isté - kľudný a bezpečný pôrod, po ktorom ostane zdravá matka aj dieťa.

Prirodzený a pokojný pôrod však často ostáva len nenaplneným snom. Je skutočne nevyhnutné, aby do neho lekári rutinne vstupovali podávaním medikamentov, nástrihmi, extrakčnými pomôckami či vynucovaním určitej polohy? Kým v krajinách, ako je Dánsko či Rakúsko od mnohých z týchto postupov výrazne upúšťajú (niekde sú už považované vyslovene za krajné), slovenské pôrodníctvo je, zdá sa, výrazne pozadu.

Tento problém je však celkom komplexný. Tak, ako nemá jednu príčinu, nemá ani jediné zázračné riešenie. Film Neviditeľná sa na vec pokúša pozerať pomerne holisticky, ponúknuť priestor zástupcom a zástupkyniam všetkých zúčastnených strán a vypočuť si ich bez vyslovenej škandalizácie, ktorá sa s touto témou už tak trochu očakávateľne spája.

Nosnou líniou snímky sú príbehy niekoľkých matiek, ktoré si svoje pôrody predstavovali inak, než ako sa napokon odohrali. Jedna z nich sa preto svoje tretie dieťa rozhodla porodiť v zahraničí. Druhá sa s traumou z pôrodu vyrovnáva pomocou umenia. Ďalšia sa s ňou nedokáže zmieriť ani po niekoľkých rokoch a sťažnosť na spôsob, akým bol jej pôrod vedený, prednáša pred súd.

Príbehy z úst týchto žien asi pre časť divákov bude ťažké vnímať inak než ako “subjektívne”. Možno ich budú podvedome hodnotiť aj v kontexte toho, aká sympatická či svojská im rozprávačka pripadá, prípadne či a s akými pocitmi niečo podobné oni sami zažili. Práve v tejto nezdieľateľnosti spočíva najväčšia “pasca” problematiky pôrodných práv žien a čiastočne do nej, chtiac-nechtiac, padá aj Neviditeľná. Určite sa jej ale nepoddáva.

Vyvažuje ju napríklad aj vnímavým, empatickým, ale zároveň neemotívnym a odborným komentárom svetoznámej americkej pôrodnej asistentky Penny Simkin. Téme traumatizujúcich pôrodných skúseností sa venuje už od roku 1968 a napísala o nej aj viacero kníh. O možných psychologických a fyziologických dopadoch pôrodu rozpráva celkom vecne, bez ukazovania prstom a bezhlavého honu na čarodejnice, čo je asi jediný efektívny spôsob, ako túto špecifickú problematiku priblížiť aj ľuďom, ktorí ju za problém z rôznych dôvodov vôbec nepovažujú.

Rovnako cennými sú ale aj výpovede pôrodných asistentiek z Dánska či dokonca personálu jednej z najväčších bratislavských pôrodníc. Približujú cestu k možnému pokroku, ale aj objektívne okolnosti, ktoré mu v každodennej praxi extrémne vyťažených nemocníc bránia.

Neviditeľná nie je prvým slovenským dokumentom, ktorý tému pôrodov v našich reáliách otvára. Pionierskou lastovičkou bol v roku 2016 dokument Medzi nami Zuzany Límovej. Diváci v ňom okrem osobných výpovedí žien mohli napríklad vidieť aj pôrodníka, ktorý rodičku verejne prefackal, aby sa upokojila. Neviditeľná emócie až tak nebičuje, atmosféru dialógu buduje sofistikovanejšie a vyváženejšie. Je za tým snáď objektívny pokrok slovenského pôrodníctva za uplynulé štyri roky? To by asi bola dosť odvážna úvaha.

Spoločenská debata na túto tému by, každopádne, nemala byť tabu a Neviditeľná si za jej opätovné pripomenutie, navyše celkom konštruktívne, ocenenie určite zaslúži.

Neviditeľná (Slovensko / Česko / Dánsko / USA, 2020, 87 min.)
Réžia: Maia Martiniak