COLECTIV

Je len málo filmov, po ktorých dopozeraní zostane ťaživé ticho. Kým človek spracuje to, čo videl a počul potrebuje nejaký čas. Po zhliadnutí rumunského dokumentárneho filmu Colectiv zostane vo vzduchu visieť otázka, ako je to možné, že sa niečo takéto mohlo diať.

Režisér Alexander Nanau nakrútil bezútešný a depresívny film o skorumpovanosti vlastnej krajiny. Bez zbytočnej dramatizácie, bez zbytočných senzácií a bez zásahov do diania sa pohyboval v zákulisí udalostí a podal dychvyrážajúcu výpoveď o tom, že mafiánske praktiky nie sú cudzie ani jeho krajine a svoje chápadlá bez hanby zavesia aj na zdravotnícky systém.

V roku 2015 sa stala v Bukurešti tragédia. Klub Colectiv zachvátil požiar, ktorý si vyžiadal 27 obetí na mieste a ďalších 180 zranených. Prvou ranou pre národ bol samotný klub. Napriek tomu, že nespĺňal podmienky na prevádzku, tak úrady zignorovali fakt, že na celom mieste je málo únikových východov. To sa vypomstilo práve pri spomínanom požiari, kedy kvôli tejto chybe zbytočne vyhasli ľudské životy. Po celom Rumunsku začali protesty na odstúpenie vlády, ktorá nečinne nechala korupciu prerásť na najvyššie miesta.

Dokument pojednáva však o druhej rane. Tá sa prevalila pár mesiacov po požiari. Mnoho hospitalizovaných z osudnej noci začalo v nemocniciach umierať. Na začiatku neskutočného takmer dvojhodinového rozprávania nás tvorcovia hneď knockoutujú pozostalými týchto obetí. Plač rodičov, ktorí prišli o svoje deti nás pripraví na to, že nepôjde o ľahkú tému.

Šokujúce sú aj reálne zábery z koncertu tesne pred požiarom. Pri týchto záberoch v televíznych novinách býva upozornenie, že nie sú vhodné pre slabšie povahy. No tu je potrebné, aby každý s otvorenými očami videl hrôzu, akú prežívali návštevníci klubu pár minút pred smrťou. A nemuseli. Čo je horšie, nemuseli ani zomrieť hospitalizovaní pacienti. Keby...

Dokument je dramaturgicky rozdelený na niekoľko liniek. Všetky so sebou úzko súvisia a fungujú na 100%. Prvá sú spomínaní rodinní príbuzní, ktorí sú výborne podchytení na začiatku a konci filmu. Lebo v prvom rade im zostali tie najťažšie rany a práve oni si zaslúžia poznať pravdu.

Ďalšia je zameraná na preživšiu požiaru, mladú ženu, ktorá utrpela rozsiahle popáleniny. Jej sekvencia sa výborne strieda s dianím v médiách a politickým podhubím. Slúži ako pripomienka toho, aký krehký je ľudský život a koľko zbytočného utrpenia spôsobilo úplatkárstvo.

Hlavným prostredím filmu je však redakcia Športových novín. Catalin Tolontan sa svojim tímom chopí investigatívneho vyšetrovania a začína sa silná detektívka, ktorá nie je žiaľ výplodom kreatívnej mysle, no trpkou realitou. Postupne ich práca naberá spád nekončiacej nočnej mory. Odvádzajú mravčiu prácu za štátne kontrolné orgány a odhaľujú podvody, korupciu, ale aj smutný fakt, že ľudský život je z pohľadu dobrého biznisu bezcenný.

Vidíme tvrdý boj redakcie za spravodlivosť, no paradoxne sa stávajú terčom pre politikov a zaslepené obyvateľstvo. Je vám to povedomé? Autori vyzdvihujú úlohu médií ako kontroly nad mocou. Ak totiž neplnia svoju úlohu, tak vláda dovoľuje a toleruje korupčné praktiky na všetkých úrovniach verejnej správy. Keď vám štát začne hniť od základov, vtedy vzniká rozpad demokracie.

Poslednou časťou skladačky je monitoring na najvyšších miestach. Bývalé vedenie krajiny nahradila na rok vláda odborníkov a po rezignácií ministra zdravotníctva nastupuje dočasne na rezort Vlad Voiculescu.

Mladý ambiciózny idealista však naráža na zastaranosť a nefunkčnosť systému, vrátane neustáleho nátlaku z rôznych strán. Napriek silnej antikampani bývalej vlády začne konať potrebné kroky na ozdravenie procesov v zdravotníctve. To, že mu je pri jeho úsilí hádzaných mnoho polien pod nohy si asi nemusíme hovoriť.

Fascinujúce na dokumente je, akou formou režisér spája jednotlivé linky a zároveň, ako dokázal spracovať celý materiál do uceleného deja, ktorý šľape lepšie ako hraný film. Atmosférou si diváka úplne podmaní a ten s napätím sledujeme vývoj. Tvorcovia sa nijako nezapájajú do toho, čo nakrúcajú. Aktérom nedávajú žiadne otázky (žiadne hovoriace hlavy), nevynášajú súdy, len čisto dokumentujú ich prácu. Zaujímavé je, že sami nemohli tušiť, kam sa až dopracujú, keďže dokument vznikal súbežne so všetkým, čo sa aktuálne dialo.

Informácií nebolo rozhodne málo, sledujeme v podstate celý priebeh od požiaru, cez nástup dočasnej vlády, až po voľby. Kamera je nastavená nielen ako nástroj na snímanie rozhovorov, ale aj ako voyeur na detaily. Tie nám napovedia, čo mnohé osoby v dokumente prežívajú, hoci si svoje emócie nechávajú pre seba.

Colectiv je vlastne nakrútený rozklad štátu. Odkazom na udalosť, po ktorej sa už nedalo viac ututlávať, no aj na fakt, že sme v tom všetci namočení. Niektorí aktívne, niektorí len tým, ako sa ticho prizeráme. Kým sa nás to nezačne bytostne týkať, tak dávame ruky preč. Zdravotníctvo je citlivá sféra pre každú krajinu. Ak spolu s justíciou nefungujú, tak sa vzďaľujeme princípom demokracie.

Rumunsko sa vzdialilo očividne až príliš. Možno by nás jeho situácia nemusela trápiť, žijeme predsa inde. No opak je pravdou. O to viac nás jeho príbeh bolí pri myšlienke, že naša krajina možno od neho nie je tak ďaleko a či rovnako príliš rýchlo nezabúdame na krivdy, ktoré spôsobila nečinnosť bývalých vládnych predstaviteľov. Každopádne toto je dielo, ktoré otvára oči.

Colectiv (Rumunsko / Luxembursko, 2019, 109 min.)
Réžia: Alexander Nanau. Scenár: Alexander Nanau, Antoaneta Opris. Účinkujú: Razvan Lutac, Mirela Neag, Catalin Tolontan, Tedy Ursuleanu, Vlad Voiculescu