THE FATHER

Oscarové nominácie za uplynulý rok sú konečne na svete a jedným z titulov, ktorý sa v nich opakovane skloňuje, je aj The Father – dráma debutujúceho filmového, zato skúseného divadelného režiséra Floriana Zellera.

Film nakrútený na motívy Zellerovej oceňovanej divadelnej hry (La Père, 2012) má hneď šesť želiezok v ohni vrátane hereckých nominácií pre Anthonyho Hopkinsa a Oliviu Colman či nominácie v hlavnej súťaži celovečerných filmov. Pri pohľade na tému a obsadenie snímky sa tomu, napokon, ťažko čudovať – keď jeden z najväčších hercov svojej generácie stvárňuje rovnomenného muža zvádzajúceho nerovný boj s demenciou, znie to ako zaručený recept na oscarový úspech. Najlepšie na tom však je, že The Father nie je len nejakým oscarovým klišé – naozaj za to stojí. Zo svojich sľubných ingrediencií namiešava príjemne rafinovaný, vysoko empatický a napriek ťažkej téme celkom svieži film, ktorý ide ďaleko za hranice prvoplánových sentimentov. Ak budete mať možnosť, určite si ho nenechajte ujsť.

Anthony (Anthony Hopkins) je svojrázny osemdesiatnik, ktorý si zo všetkého najviac považuje tri veci: svoje hodinky, svoj byt a spomienku na milovanú dcéru Lucy, ku ktorej mal vždy najbližšie. Ako ho postupne premáha starecká demencia, svet sa mu zužuje práve na tieto tri body, posledné bezpečné bašty v stále nepochopiteľnejšom chaose navôkol. Bežný chod života zaň už však musí zabezpečovať niekto druhý – a s ohľadom na Anthonyho svojskú povahu a výkyvy nálad to nie je práve ľahká úloha. Keď postupne vyháňa jednu opatrovateľku za druhou, ostáva všetko na pleciach Anthonyho druhej (tej menej obľúbenej) dcéry Anne (Olivia Colman).

Vzťah stále mrzutejšieho otca a stále unavenejšej dcéry zďaleka nie je idylický. Anthony nevynechá jedinú príležitosť, aby Anne podrypol či skritizoval a neustále ju upodozrieva z rôznych bočných úmyslov. Anne je odhodlaná necúvnuť a postarať sa o otca až do konca, hoci aj proti jeho vôli. Keď sa jej však pod tlakom situácie postupne rúca vlastný život, začína zvažovať dosiaľ nemysliteľné – umiestniť dezorientovaného otca do opatrovateľského domova...

Starnutie rodičov patrí k asi najťažším skúškam, ktoré na mnohých z nás v živote čakajú. Človek, ku ktorému sme kedysi vzhliadali ako k autorite a neskôr sme sa v dospelosti stretali, alebo aj míňali ako rovnocenní partneri, je odrazu odkázaný na našu pomoc, trpezlivosť a ochotu. Nikdy to nie je ľahké. No ak sa k tomu pridá zákerná degeneratívna choroba, ktorá rodiča pripravuje o súdnosť aj charakter, stáva sa občas situácia neúnosnou.

Anthony je tvrdá povaha a i keď jasne cíti, že niečo nie je v poriadku, svoj zhoršujúci sa stav si naplno priznať nechce či nedokáže. Každodenný život preň však je deň za dňom mätúcejší. Často sa nevie zorientovať ani v tom, kde sa práve nachádza: Je vo vlastnom byte, alebo v byte svojej dcéry? Kto je ten pán, ktorý sa z ničoho nič objavil na jeho sedačke či v kuchyni? Je osem hodín ráno, alebo už večer? A kde do pekla sa zase podeli jeho hodinky?

Priam učebnicové symptómy Alzheimerovej choroby, ktoré filmový Anthony vykazuje nás síce nemajú veľmi čím prekvapiť, spôsob, akým nás do jeho kože (či skôr hlavy) film dokáže vtiahnuť je však naozaj výnimočný. V stále neprehľadnejšom pletenci situácií, miest, časov a postáv sa totiž s Anthonym ocitáme na jednej lodi – presne ako on, ani my si nikdy nemôžeme byť istý, či sa pred nami odohráva to, čo sa nám na práve zdá.

Je to strašidelný, chvíľami až takmer hororový zážitok, najmä ak si uvedomíme, že pred Anthonyho chorobou nik z nás v reálnom živote nie je imúnny. Práve to je však najsilnejšou devízou filmu: efektívne, zrozumiteľne a autenticky divákovi umožňuje surrealistický stav, do ktorého sa Anthony prepadá, precítiť na vlastnej koži. Triky, ktoré pritom na diváka film hrá, presne kopírujú podrazy, ktorým musí od vlastnej mysle čeliť Anthony. Komorný film, ktorý inak stojí výlučne na konverzáciách medzi niekoľkými postavami a odohráva sa v jedinom byte, to robí vzrušujúcim a nepredvídateľným. Zároveň to však maximálne poľudšťuje a demaskuje samotnú demenciu, ktorá sa práve pre svoju nepochopiteľnosť stáva medzi ľuďmi neprekonateľnou priepasťou.

Father, samozrejme, nie je prvý a iste ani posledný film, ktorý sa pokúša preniknúť do hĺbky Alzheimerovej choroby. Za všetky ďalšie spomeňme aspoň Still Alice (2014) s Oscarom aj Zlatým glóbusom ovenčenou Julianne Moore či novšiu britskú televíznu drámu Elizabeth Is Missing (2019). Možno si však pri The Father spomeniete aj na skvelú Lásku (2012) Michaela Hanekeho, či už kvôli výraznej európskej atmosfére oboch snímok (The Father je britský film francúzskeho režiséra) alebo pre zmes naturalistickej krutosti a empatickej láskavosti, ktorou oba filmy svojich hrdinov častujú.

Podobne ako v prípade vyššie menovaných, aj v The Father je alfou a omegou úspechu kvalitné herecké obsadenie. Anthony Hopkins, neprekvapivo, v titulnej úlohe exceluje. Je to, napokon, rola veľmi vďačná a hodná jeho formátu, keďže mu umožňuje predviesť sa v celej škále emócií, rozpoložení a interakcií.

Skvelo mu pritom sekunduje Olivia Colman, ktorá dilemu Anninej situácie dokáže dokonale vystihnúť už len mimikou a výrazom. No výborné sú aj Olivia Williams a Imogen Poots v menších vedľajších úlohách. Tým hlavným dôvodom, prečo to všetko funguje tak, ako má, je však napokon najmä svižný a nápaditý scenár, ktorý Florian Zeller spolu s Christopherom Hamptonom adaptovali z pôvodnej divadelnej hry – aj zaň je film, celkom zaslúžene, nominovaný na Cenu Akadémie.

The Father (UK / Francúzsko, 2020, 97 min.)
Réžia: Florian Zeller. Scenár: Christopher Hampton, Florian Zeller. Hrajú: Anthony Hopkins, Olivia Colman, Mark Gatiss, Olivia Williams, Imogen Poots, Rufus Sewell, Ayesha Dharker, Roman Zeller...