ADA

Život Maríe a Ingvara uprostred panenskej severskej prírody vyzerá idylicky. Majestátne hory, zelené pastviny, rozrastajúce sa stádo oviec a útulný statok ich dňom udávajú príjemne monotónny rytmus. K dokonalosti tomu však čosi chýba. Vo vzduchu visí ťažoba straty, ktorú hneď tak čosi nezaženie. Potom sa však stane zázrak. María a Ingvar sa stávajú kompletnou rodinou vďaka tajomnej Ade. Môže však byť ich túžba po rodičovstve mocnejšia ako zákony prírody?

Debutujúci islandský režisér Valdimar Jóhannsson svoj film Ada (Dýrið) predstavil na tohtoročnom festivale v Cannes. Od poroty si vyslúžil ocenenie Un Certain Regard – Cenu za originalitu. Melancholická balada zasadená do monumentálnych islandských kulís iste zaujme svojím obsadením, ktorému kraľuje švédska hviezda Noomi Rapace (Män som hatar kvinnor), ako aj tým, že ju produkoval ikonický maďarský filmár Béla Tarr. Teraz mrazivý film, ako stvorený do pochmúrneho novembrového počasia, prichádza aj do slovenských kinosál.

Divákov, ktorí zamieria do kín na Adu, pravdepodobne zláka najmä prísľub spojenia dychberúcej islandskej prírody, napínavej mysterióznej zápletky a kvalitného hereckého obsadenia. Film v princípe v žiadnom z týchto ohľadov nesklame. Niekedy však na dokonalý výsledok nestačí len zmiešať za hrsť kvalitných ingrediencií.

No poďme pekne po poriadku. Ada totiž začína celkom zvoľna a než sa vôbec dostaneme k zápletke, film si nás celkom dlho, hádam až pridlho pripravuje tichými zábermi ľudoprázdnej krajiny, ošarpanej usadlosti Ingvara (Snær Guðnason) a Maríe (Noomi Rapace) či rutiny ich práce na farme. V prvej tretine (dej je rozdelený do troch kapitol) sa toho dokopy veľa neudeje. Divák sa však môže doplna nasýtiť atmosféry, v ktorej sa príbeh odohráva. Dominuje jej pocit osamotenia a izolácie, v ktorej sa môže zdanlivo stať úplne čokoľvek – hádam aj veci, ktoré sú mimo nášho chápania logiky a prírodných zákonitostí.

Za zmienku z rozvláčnej úvodnej časti filmu určite stoja zábery zvierat, ktoré svojou sugestívnosťou tak trochu predurčujú aj celý nasledovný dej. Ovce, pes či mačka pôsobia tak oduševnene, že by diváka hádam ani neprekvapilo, ak by niektorý z nich prehovoril. To sa však nestane. Film si, aspoň v tejto časti, celkom vystačí s náznakmi, ktoré umocňujú pocit napínavého očakávania – škoda len, že jeho vyvrcholenie nepríde o trochu skôr a údernejšie.

Čo sa teda vlastne Maríi a Ingvarovi prihodí? Ťažko sa o tom rozpisovať bez spoilerov, ostaňme teda pri tom, že mladý bezdetný pár odrazu zázračne príde k potomkovi. No tak, ako je netradičný jeho príchod na svet, je celkom nekonvenčné aj samotné dieťa, ktoré novopečení rodičia pomenujú Ada. Ďalej však už, zdá sa, všetko prebieha, ako má. Ada má zdravý apetít, rastie ako z vody, spinká v detskej postieľke v spálni svojich rodičov a čulo sa zaujíma o okolitý svet. Ibaže...

Zdá sa, akoby všetci vedeli, že s Adou nie je všetko v poriadku: ovce, ktorých naliehavý bekot sa ozýva po nociach pod oknami farmárskej usadlosti, pes aj mačka, ktorí malú Adu všade sprevádzajú znepokojenými pohľadmi, ba aj Ingvarov brat Pétur (Björn Hlynur Haraldsson), ktorý sa objaví na neohlásenej návšteve. Napokon, aj samotná Ada akoby tušila, že medzi ňou a rodičmi stojí akási nevyslovená priepasť. Akurát Ingvar a María ďalej hrajú svoje rodičovské role, vytesňujúc akékoľvek pochybnosti. Je však napokon Ada skutočne ich požehnaním, alebo skôr prekliatím?

Ada na prvý pohľad pôsobí ako mrazivá folklórna legenda zasadená do moderných, hoci zároveň celkom nadčasových kulís. V tejto polohe je príťažlivá aj pútavá, ibaže nie celkom dôsledná. Film totiž diváka v skutočnosti neustále núti váhať, či má dej vnímať doslovne, alebo metaforicky – s úsmevom, alebo znepokojením. Výsledok je napokon tak trochu rozpačitým mixom protichodných dojmov a emócií, ktoré sa chvíľami navzájom trošku rušia.

V nadnesenom význame príbeh celkom výstižne hovorí o neprenosnej bolesti zo straty, ticho tlejúceho žiaľu a nenaplnenej túžby. Pripomína nám však tiež zároveň, že svet vôkol nás má svoje zákonitosti a snaha ohýbať ich podľa našich sebeckých potrieb sa nám napokon vráti ako bumerang. V doslovnej rovine, ktorej nahrávajú zľahka bizarne pôsobiace digitálne triky aj trošku nadbytočné dejové odbočky (gaučová párty, Péturove nemiestne návrhy atď.), film však chvíľami naberá až komické kontúry, ktoré prácne budovanú atmosféru tajomna a napätia spoľahlivo rozbíjajú.

V každom prípade však Ada za videnie rozhodne stojí. Aj keď vás možno nepresvedčí na 100% ako celok, jej jednotlivé motívy provokujú pestré úvahy a otázky nie len o rodičovstve či túžbe po ňom, ale aj o tom, aké je vlastne naše miesto v prírode a ako málo ho niekedy chápeme a rešpektujeme. V neposlednom rade Ada tiež ponúka príjemnú možnosť vychutnať si tradične hororovú sezónu filmovej jesene celkom originálne a neprvoplánovo.

Dýrið (Island / Švédsko / Poľsko, 2020, 106 min.)
Réžia: Valdimar Jóhannsson. Scenár: Sjón, Valdimar Jóhannsson. Hrajú: Noomi Rapace, Hilmir Snaer Gudnason, Björn Hlynur Haraldsson ...