PRIRODZENÉ SVETLO

Hrôzy akéhokoľvek vojenského konfliktu sú v kinematografii stále v tematickom hľadáčiku tvorcov. II. svetová je logicky v tomto ohľade už dekády najpreferovanejšou voľbou, aj keď v základe ide stále o podobné indikátory – zlo, marazmus a bezbrehá absencia kúska človečiny. Súčasná maďarská tvorba zaujala najmä drvivým koncentračným vnemom v podobe Saulovho syna. Príbeh z iného súdka teraz ponúka debutujúci režisér Dénes Nagy.

Príbeh jeho filmu Prirodzené svetlo sa odohráva na ruskom území počas nečakanej invázie vojsk Osi. Operácia Barbarossa neznamenala len prítomnosť Nemcov, ale aj množstva maďarských vojakov, ktorých úlohou bolo strážiť rozsiahle oblasti nehostinného Ruska a popritom hľadať partizánov. Radový čatár István Semetka sa počas rutinnej misie s prieskumnou jednotkou dostáva pod paľbu domobrany. Z obyčajného farmára, ktorý je podobne ako jeho spolubojovníci sám unavený nezmyselnosťou konfliktu, sa stáva veliteľ roty. A to so sebou nesie nové povinnosti, ďalší náklad psychickej záťaže a morálne dilemy.

Prirodzené svetlo je Dénesom Nagym nielen režírované, ale podchytené aj scenáristicky (ide však o adaptáciu románu maďarského spisovateľa Pála Závadu). Tvorca však do vyrovnávania sa národa s vojnovými zverstvami nevtesnal košatý dej, neobohacuje dianie množstvom dialógov a aj informácií o postavách dostávame extrémne málo.

Vojna to častokrát ani nepotrebuje (mimo patetických prejavov zo zámorských snímok) a tento film rozpráva oveľa viac obrazovou kompozíciou, súcou na plnohodnotný klubový kúsok. Aj to je isto dôvod zisku uznávaných ocenení – Strieborného medveďa za réžiu na minuloročnej edícii festivalu Berlinale a Najlepšej výpravy z Európskych filmových cien. S pribúdajúcimi minútami však vidno, ako scenár mierne kríva za inými aspektami filmu, ktoré majú v drvivej väčšine kvalitatívne navrch.

Ústredný motív Istvánovej jednotky so sliedením po partizánoch je rovnaký ako tempo samotného filmu, vytvárajúce pridusenú atmosféru. Dej preteká pomedzi prsty na spúšťach vojakov extrémne pomaly a kruhovo sa obtáča okolo jednej osamotenej osady. Ťažko definovateľné napätie číha kdesi v pozadí a nenápadne sa prelieva z plátna na divákov, ukrývajúc sa v zle dostupných močiaroch, zablatených lesných cestách.

Unavená skupina vojakov je na nehostinnom území v neustálej pohotovosti a akékoľvek poľavenie sprevádza trest – ak nie úmrtím rukami nepriateľa, tak minimálne od veliteľa. Sprítomnený psychologický tlak Prirodzeného svetla mierne pripomína mentálne inferno rozpútané Jasmilou Žbanić v snímke Quo Vadis, Aida?.

Výraznou mierou k tomu dopomáha kvantum detailných kamerových záberov v kombinácii s perfektným vedením (ne)hercov v jednotlivých úlohách. Každému vidno v očiach prítomnosť apatie, odovzdanosti a zrkadlo vnútorného boja so zažitými hrôzami. Pritom je celkom jedno, či sa bavíme o vojakovi s ktoroukoľvek hodnosťou alebo obyčajnom civilistovi s džbánom mlieka, či hrnčekom čerstvých lesných plodov.

Najmä ústredný herecký výkon nesie skrytú túžbu ukončiť kruté vojnové zločiny, čo je síce miestami neprehľadná motivácia, ale pri postupnom spájaní si dielikov vysvitá ako rafinovaný krok a vrhá na scenár kúsok prirodzeného svetla.

Film nemá tendenciu extrémne strhnúť počas sledovania, pretože explicitnosť vojny mu je cudzia. Ale záverom a tesne po dopozeraní začne nahlodávať zvnútra. Nevyslovené hrôzy sa zahryznú do citlivých miest a pridávajú body navyše režijnému talentu Dénesa Nagyho.

Prirodzené svetlo síce neoplýva silnými momentmi a plastickým dejom, avšak veľmi artovo ukazuje možnosti, ako sa dá pristúpiť ku kombinovanej tragédii jednotlivca a celej spoločnosti v bezútešnom prostredí vojny. Naturálne vyobrazenie ťahá film do sféry zaujímavého zážitku a aj napriek malým nedostatkom si najmä kluboví diváci prídu na svoje.

Természetes fény / Natural Light (Maďarsko/Lotyšsko/Francúzsko/Nemecko, 2021, 103 min.)
Réžia: Dénes Nagy. Scenár: Dénes Nagy, Pál Závada. Hrajú: Ferenc Szabó, László Bajkó, Tamás Garbacz, Gyula Franczia, Stuhl Erno, Szilágyi Gyula, Mareks Lapeskis ...