TIEŇOHRA

Najnovší Bebjakov film, ako inak, skúma vnútorné rozpoloženie človeka, vystaveného krutej realite. Hrdinami Tieňohry sú ľudia na pokraji spoločnosti. Svoje komorné živobytie vystavujú nebezpečnej udalosti, kedy Janovej manželke vyhasne život, lebo bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

V hlave Jana Kavku (Milan Ondrík) sa zdvíha trúchlivý kúdoľ a ženie ho za strojcom ich partnerského nešťastia. Utuží si dávne kamarátstvo s boxerským trenérom Milošom (Hynek Čermák) a naozaj maká a maká, aby sa odpútal od rozťatého vzťahu. Okolo neho rastie nová rodina v boxerskej tréningovej hale. Ale toho chlapa „z nesprávneho času“ svojej mŕtvej ex nevie prestať hľadať... Rozprestie sa tu vyobrazenie človeka, čo naozaj nemá čo stratiť, a odkrývajú sa mu páky, ako by sa mohol cez to preniesť.

Peter Bebjak, ktorému rozhodne svedčí viac televízna réžia (seriály Devadesátky, Herec, Za sklom, Prípady 1. oddelenia, Spravedlnost) a herectvo (Učiteľka, Neverné hry), než realizácia filmových scenárov (Správa, Trhlina, Čiara, Čistič), opäť spoľahlivo chmúri divákovu dušu. Po spracovaní slovenskej literárnej klasiky (Jozef Mak podľa scenára Ondreja Šulaja) a tematickej výzve pretavenej do riedkej Správy prichádza do kín s Tieňohrou scenáristky Venduly Bradáčovej z produkčnej spoločnosti Hangar Films (Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami, 2013).

Bradáčová dodala slušný námet, no Bebjak so Žiaranom nás klasicky týznia. Odhliadnuc od kameramanovej žánrovej rôznorodosti (Vlastníci, Na streche, Učiteľka) sa v spolupráci s Petrom Bebjakom vždy stáva Martin Žiaran sprostredkovateľom útrap, ponosov na osud a neúmerného zžierania sa bahnením si vo vlastnom žiali.

Tieňohra okato profituje z Ondríkovho hereckého talentu. Emocionálne prerody v dlhočizných záberoch diváka žmýkajú, akoby sme boli svedkom nekonečných kamerových skúšok. Samotný Janov život len stroho načrtáva jeho profesia záchranára, box a zosnulá manželka. Krutý životný zvrat zrazu umožňuje dostať ho do interakcie s dlhoročným kamarátom Milošom a so zákernou nepriazňou osudu v podobe násilníckeho narkomana Stránského (Jan Jankovský). Odkrýva úskalia vyšetrovateľskej praxe (Vladimír Javorský) a nachádza pochopenie u húževnatej Gréty (Leona Skleničková, Modelář) pôvodom z detského domova.

Tento stručne a schematicky navrhnutý Janov profil sa snaží režisér zapasovať do krutých skutočností, aby bolo miesto pre „divadlo“. Pre emocionálnu nestabilitu hlavného hrdinu sa vďačne núka zafúľané boxerské fitko, chlapskej chrabrosti dojímavo podlieha ženská postava. Kriminálny vyšetrovateľ tiež nemá na ružiach ustlané. Korunu tomuto neutešenému údelu prakticky všetkých zainteresovaných dodáva neľútostný a srdnatý vrah, vybavený feťáckym renomé.

Katalyzátorom Janovho zármutku je vhodne nainštalovaný priestor driny, aby v boxerskom prostredí deklaroval svoju emočno-fyzickú výbušnosť. Len tu si vie odfiltrovať svoju bolesť a po opustení tohto chráneného územia dokáže udržiavať bežný život na uzde. Po Milošovom boku dostáva i psychickú podporu.

Mimo boxovanie trpí aj Janova „zboxovaná“ myseľ, ktorá sa spolieha na Ondríkovo majstrovstvo počastovať obecenstvo náhlymi a impulzívnymi prejavmi plaču, detailným prepadom do beznádeje, letargie či nanovo vybičovanej výbušnosti. V práci s jeho životnou situáciou ale absentuje hlbšie psychologické uchopenie hrdinu, aby sme mu verili. Úvodná Janova expozícia napochytre zosnová akési rozchodové resumé. Nasledujú povinné repliky o balení vecí, odsťahovaní sa, o pokusoch o zmier.

A už sa ocitáme v Janovom psychickom temne. Martin Žiaran vyobšíva obecenstvo dlhými statickými zábermi tváre a detailných odkazov na stratený vzťah. Režisér nedocenil diváka, že hoc aj dvoj- či troj- násobné skrátenie takéhoto výpovedne pôsobiaceho záberu by svoj cieľ splnilo a nemusel by sa pozerať na hodinky. Čas si všímame hlavne v miestach medzi ucelenejšími sekvenciami.

Divák jednoducho tuší, že opäť sa rozbehne čosi neskutočne spravodlivé či dramatické, no predpokladá aj spôsob Bebjakovho nezáživného a predramatizovaného odkrývania skutočností. Na lepšie trávenie chladne servírovaných zvukov bolesti, násilia, či trýznivého plaču snímku pretkáva hudba Juraja Dobrakova. Formálne Tieňohru zvukovo spriechodňuje a vyvažuje drsné scény s akcentovanými prejavmi dychu, revu, zvukmi úderov a nárazov.

Sledovať Tieňohru je strastiplné. Dobrá téma tu naráža na doslovnosť a zdĺhavosť emocionálnej vypätosti. Zainteresované postavy sú prihlboko dotknuté svojím osudom, divák by ho tušil aj v menej nátlakovom servise. V zreteli zostáva nadmerná prešpikovanosť nálad a vytrvalé „prekvapenie“ v očiach, ako je to vlastne možné, že ľudia sú takí zlí. Za všetko vypovedá scéna pri väzenskej návšteve Stránského hlavnou postavou Janom, ktorý sa infantilne pýta „prečo si ju zabil?“...

Tieňohra (ČR/SR, 2022, 103 min.)
Réžia: Peter Bebjak. Scenár: Vendula Bradáčová. Kamera: Martin Žiaran. Hudba: Juraj Dobrakov. Hrajú: Milan Ondrík, Hynek Čermák, Leona Skleničková, Vladimír Javorský, Kristýna Frejová, Jan Jankovský, Dominika Morávková-Zeleníková