OBEŤ

Neprehliadnuteľná Obeť vstupuje do slovenských kín uvedením na Cinematiku v Piešťanoch. Táto sociálna dráma je prevažne českou produkciou, za jej réžiou však stojí slovenský debutant Michal Blaško. Film bol uvedený na MFF Benátkach v rámci súťažnej sekcie Horizonty a minulý týždeň otváral 17. ročník MFF Cinematik. Absolvent VŠMU zaujal už svojou študentskou snímkou Atlantída, 2003, ktorá bola na canneskom festivale vybraná do prestížnej sekcie Cinéfondation a na Českých levoch ocenená ako najlepší študentský film.

Štyridsaťročná Irina je Ukrajinka, ktorá sa pokúša získať české občianstvo. Spolu s ďalšou imigrantkou si chce v jednom malomeste otvoriť kaderníctvo. Keď odíde na niekoľko dní na Ukrajinu, svojho syna Igora nechá samého doma. Onedlho ju však zastihne nešťastná správa – jej syn leží v umelom spánku v nemocnici. Indície naznačujú, že chlapca niekto surovo zbil.

Polícia okamžite z násilia podozrieva rómskeho chlapca z Irininho susedstva a posadí ho do väzby. Irina chce hájiť napadnutého syna, netuší však, že pravda je omnoho komplikovanejšia – či úplne iná – než sa zo začiatku zdá. Niektorí občania Igorovo nešťastie uvítajú pod maskou falošného súcitu a zorganizujú protest za bezpečné mesto. Takéto podujatie je zaiste priestorom pre oprávnene nespokojných občanov. Zároveň je však aj arénou pre tých, ktorých nenávisť je motivovaná rasisticky. Tých pravda nezaujíma.

Režisér Blaško nadviazal na tradíciu európskej sociálne-kritickej kinematografie. Používa postupy známe z režijného rukopisu bratov Dardenneovcov. Spoločenským presahom má blízko aj k hraným filmom slovenského tvorcu Marka Škopa. Na rozdiel od tvorby belgického tandemu či Škopových drám, v Blaškovom filme aktéri nevykročia k vykúpeniu. Ak sa nádej dostaví, tak jedine spolu s uštipačnou satirou. V snímke, ktorá nikoho neidealizuje, sa morálny obrat nedovŕši a pravda zostane zadupaná.

Blaško sa podľa vlastných slov inšpiroval skutočnosťou; nie však jedným konkrétnym prípadom, ale viacerými. Podobné situácie, na akých je vystavaný scenár Obete, sa stali vo Francúzsku, Španielsku či v Amerike. Tvorcovia dilemu zo západného sveta lokalizovali do strednej Európy. Tento univerzálny príbeh, ktorý by sa mohol odohrať kdekoľvek, stavia proti sebe dve minority. Je však otázkou, nakoľko je tento prenos zo Západu do stredoeurópskeho kontextu presvedčivo dopracovaný.

Filmu sa nedá uprieť precízna formálna výstavba. Tvorcovia sa umne spoliehajú na úsporné použitie obmedzeného množstva filmových prostriedkov. Dej začína priamym vrhnutím do rozohranej situácie. Obmedzená narácia sa výlučne sústredí na Irinu, ktorá je prítomná v každej scéne. Absencia Igorovho otca je vysvetlená zmienkou o jeho odchode, všetky ďalšie okolnosti o jeho živote sú zatajené. Vytváranie takýchto dejových medzier funkčne posilňuje otvorenosť realistickej formy.

Presvedčivo sú načrtnuté rozdielnosti národných mentalít Čechov, východných Slovanov či Rómov. Civilné herectvo Vity Smačeljuk dodá jej Irine punc autentickej tváre. Tvorcovia sa vyhýbajú akejkoľvek idealizácii hlavnej hrdinky a neušetria ju od hrubého jednania voči rómskym susedom. Češtinou menšín prestupujú nádychy akcentov ukrajinčiny, ruštiny a rómčiny; zo snímky sála autentický náboj.

Naratívnemu minimalizmu odpovedá aj práca s kamerou a strihom. Väčšina scén je nakrútená bez strihu ako jeden dlhý záber, takže strih tu plní len nutnú funkciu prechodov medzi jednotlivými priestormi. Pohyblivá ručná kamera častokrát necháva prehovárajúce postavy či prebiehajúci dej mimo obrazový rám. Vo väčšine prípadov sa kamera koncentruje na hlavnú hrdinku. Tento postup umožňuje vytvárať napätie aj vo všedných momentoch, kedy vidíme protagonistku, nie však potenciálne nebezpečie za hranicou filmového rámu.

S podobnou precíznosťou pristupujú tvorcovia aj k výberu prostredia. V okenných výhľadoch vynikajú priemyselné mestské bloky či garážová periféria – ocitáme sa na neprikrášlenom okraji stredoeurópskeho malomesta. Dej sa odohráva v starých ošarpaných bytoch s vŕzgajúcimi dvermi. Všadeprítomná socialistická architektúra napovie, že lokalita je cez tri desaťročia odkázaná na pozostatky minulého režimu.

Od policajného vyšetrovateľa až po prenajímateľa priestorov pre kadernícky salón, čelíme dusivému a neprívetivému obrazu spoločnosti. Ak je niekto zhovievavý, tak len preto, že využíva Igorovo nešťastie pre svoje záujmy. Prísne kontrolovaná jazyková skúška z češtiny je odleskom represívneho myslenia, ktoré sa síce vytratilo z povrchu spoločnosti, zostalo však v nej naďalej hlboko zakorenené.

Snímka obsahuje prvky satiry, ktorými rýpe do českého nacionalizmu; chýba jej však rozhľadenosť, ktorou by vykročila za hranice tejto zjednodušenej kritiky. Niečo na spôsob suverénneho prebudenia, ktoré sme mohli vidieť v taktiež satirickom Nech je svetlo režiséra Marka Škopa či filmoch bratov Dardenneovcov.

Rozhodne sa však Obeť oplatí vidieť. Úctivo nadväzuje na tradíciu európskej sociálne-kritickej kinematografie. V kontexte česko-slovenskej scény ide o neprehliadnuteľnú snímku.

Obeť (Slovensko / Česko / Nemecko, 2022, 92 min.)
Réžia: Michal Blaško. Scenár: Jakub Medvecký. Hrajú: Vita Smachelyuk, Gleb Kuchuk, Alena Mihulová, Claudia Dudová, Gabriela Míčová, Inna Zhulina, Igor Chmela, Viktor Zavadil...