SLOVO

Muž stredného veku hľadí z okna. Slnečné svetlo osvecuje jeho tvár, svoj zrak upína do nebies. O chvíľu zistíme, že je to svedomitý právnik. Jeho zahľadenosť do diaľky naznačí, že odmieta byť ozubeným kolieskom československého komunizmu. Má potrebu dívať sa za hranice ľudskej malosti, smerom k idey dobra, ktorá nie je tak ďaleko, ako by sa mohlo v ťažkých časoch zdať.

Snímka Slovo – zasadená do obdobia počiatkov normalizácie – triumfovala na karlovarskom festivale. Beata Parkanová si odniesla cenu za réžiu a Martin Finger za herecký výkon. Ten stvárnil postavu mravoučného notára Václava. K svojej práci pristupuje s najväčšou precíznosťou, spisy má nie len úhľadne urovnané, ale aj naštudované. Nie je postavou kafkovského úradníka, akého by sme vo filme o normalizácii čakali. Svoju prácu si poctivo neplní z podriadenosti nezmyselnému systému, ale z vernosti voči spoločnosti a humanizmu.

Komunistickej strane by sa hodilo, keby sa v nej ocitol niekto morálne bezúhonný. Václavova obľúbenosť medzi ľuďmi by určite zlepšila prestíž miestnych funkcionárov. V päťdesiatych rokoch sa proti strane verejne ohradil a niesol za to následky. Vstupom do strany by si mohol očistiť kádrový posudok a vyhnúť sa komplikáciám, ktoré prináša nastupujúca normalizácia.

Komunisti prichádzajú k Václavovi ako členovia náboženskej sekty. Presvedčujú ho, že Strana už nie je tým, čím v päťdesiatych rokoch bývala. Zmenila sa k lepšiemu. Václav je však neoblomne verný morálnemu imperatívu – zlo zostáva zlom, akokoľvek môže zmeniť svoju podobu. Ako by sa potom mohol pozrieť ľuďom do očí? Pokiaľ dal slovo mravnému princípu, nesmie ho poprieť. Slovo má podľa notára neobyčajnú – nie len právnu, ale aj duchovnú – silu.

Z príchodom vojsk Varšavskej zmluvy sa mení aj Václavov psychický stav. Temnú situáciu popisuje apokalyptickou obraznosťou: „Venku nastává peklo, zlo, čerti.“ Idealista čeliaci neúnosnej temnote svojej doby končí na psychiatrii. Znovuzrodenie prichádza až s Vianocami. Pieseň „Narodil se Kristus Pán“ tu nemá význam horko-sladkej irónie ako v Pelíškach, ale korešponduje s náboženským podtextom snímky.

Parkanová skôr než na tradíciu porevolučnej českej kinematografie, nadväzuje na alegorické filmy novej vlny, ktoré na okupáciu reagovali pomocou biblických inotajov – Den sedmý, osmá noc (1969) Evalda Schorma, Dovidenia v pekle priatelia (1970) Juraja Jakubiska alebo Archa bláznů Ivana Balaďu (1970). Parkanová svoju filmovú moralitu ozvláštňuje humorom aj vizuálnou lyrikou. Vďaka tomu Václavove kázne nezanechajú ťažkopádny dojem a povzbudia diváka k vlastnému vnútornému prebudeniu.

Postavu manželky a matky Věry presvedčivo stvárnila Gabriela Mikulková. Herečka je častokrát sledovaná v dlhých záberoch, vďaka čomu môže divák odpozorovať mimiku jej tváre a preniknúť do jej vnútorného sveta. Aj keď je táto postava vedľa psychicky zrútené manžela na povrchu železne pevná, v skutočnosti je rovnako vnútorne roztrmácaná. Prehnanou starostlivosťou o Václava len potlačuje svoju vlastnú úzkosť. Dvojica je spätá silným ideovým ukotvením, ale aj zdieľaným vnútorným utrpením.

Autorskú stopu snímky môžeme cítiť z jej obrazovej poetiky. Filmový rám niekedy postavy nepríjemne orezáva, čím vytvára vizuálnu metaforu okov totalitného režimu. Naopak pohyblivá kamera funguje ako nádych slobody. Scéna pri mory je nakrútená dlhotrvajúcimi dynamickými zábermi. Postavy opúšťajú filmový rám a do dominantnej pozornosti sa dostáva nekonečne slobodné more.

Zasnežené mestečko, plné úzkych útulných uličiek, je stelesnením idyly, ktorú je možné nájsť aj v tých najtemnejších časoch. Rozprávanie sprevádzajú prestrihy na fotografie, ktoré impresionisticky rekapitulujú deje jednotlivých sekvencií. Svedčia o tom, že sa príbeh odohral v konkrétnom čase a mieste. Fotografie sa zameriavajú na kvetiny či oblohu; sprítomňujú všedné motívy, ktoré sme si nemuseli všimnúť.

Slovu by sme mohli vytýkať, že operuje s mnohokrát opakovaným šablónovitým zobrazením komunistov. Typy sektárskych straníkov, ktoré sme v porevolučnej českej kinematografii mohli vidieť už niekoľkokrát, môžu dnešného diváka iritovať. Klad Slova však spočíva v tom, že schematizmus narúša v ďalších rovinách.

Vidíme to najmä na postave notára. Nie je prototypom robotického úradníka strpčujúceho druhým život absurdnými pravidlami. Je to humanista, ktorý ľpením na precízne vypracovanej zmluve usiluje o dobro druhých. Je duchovným človekom, ktorý sa odmieta spreneveriť v ňom hlboko zakorenenému etickému kódexu.

Parkanová dokázala pozoruhodne prepojiť mravoučnú kázeň s žánrom rodinného filmu a ozvláštniť ho výraznými autorskými postupmi. Suverénny hlas Slova sa úspešne vyhýba umeleckej maniere.

Slovo (Česká republika / Slovensko, 2020, 104 min.)
Réžia: Beata Parkanová. Scenár: Beata Parkanová. Hrajú: Martin Finger, Gabriela Mikulková, Jenovéfa Boková, Boleslav Polívka, Vladimír Polívka, Marek Geišberg, Ján Jackuliak, Helena Krajčiová, Ondřej Sokol, Petra Hřebíčková, Taťjana Medvecká, Antonie Formanová, Juraj Nvota