KNIT'S ISLAND

Ako to vyzerá v počítačových hrách? To sa nám Hollywood snaží ukázať už dekády. Niekedy úspešne, inokedy menej. Z takého Tronu napríklad vznikol kult, ku ktorému sa Disney v moderných inkarnáciách nedokáže priblížiť. Gamer z roku 2009 bol zas prepadákom. No a naposledy tu bol napríklad Free Guy, ktorý hernej postavičke vnukol vlastnú vôľu a divákov to zjavne bavilo, čo sa ukázalo na tržbách.

Teraz sa ale do herného sveta rozhodli ponoriť francúzski dokumentaristi Ekiem Barbier, Guilhem Causse a Quentin L'Helgouac'h vo filme Knitov ostrov (Knit's Island), ktorý minulý rok obehal festivaly a tento rok sa dostáva už aj do štandardnej distribúcie.

„Niekde na internete existuje priestor s rozlohou 250 kilometrov štvorcových, v ktorom sa jednotlivci združujú do komunity, aby simulovali fikciu prežitia.“ Treba hneď na začiatok povedať, že popis od distribútora je viac poetický ako filmová realita. Nie je to žiaden „priestor niekde na internete“ a nejde tam ani o „simuláciu fikcie prežitia“.

Dokumentaristi sa jednoducho prihlásili do známej postapokalyptickej survival akčnej hry DayZ od českého štúdia Bohemia Interactive, na ktorom istý čas pracovali aj slovenskí vývojári. Hra dávno prerástla hranice našich dvoch malých krajín a po celom svete má milióny fanúšikov. Musím dodať, že naozaj rôznorodých, čo Knitov ostrov naozaj pekne ilustruje.

Čo je vlastne Knitov ostrov? Nie je to dokument o hrách. Nie je to ani dokument o hráčoch. Je to sociologická a ontologická sonda do komunít, ktoré v hre hľadajú únik z reality. Dopad dokumentu je o to zaujímavejší, že sa do hry dokumentaristi ponárali počas pandémie. Herný biznis vtedy bleskovo narástol a mal tržby ako nikdy predtým. Ľudia nemohli chodiť von, tak si okolitý svet nahradili svetom herným. Potrebovali únik, potrebovali miesto, kde mohli niečo nové zažiť, niečo nové skúsiť. O tom je Knitov ostrov.

Dokumentaristi však DayZ nehrali. Survival, ako som hru predtým označil, v tomto ponímaní znamená, že postavy hráčov musia v hre vykonávať celý rad činností, aby prežili. Musia jesť, piť a hľadať si dôležité zdroje. Nie je nutné bojovať proti iným hráčom, svet hry je obrovský a jej mapa má zhruba 220 kilometrov štvorcových, takže na nich občas ani nie je jednoduché naraziť. Ale olúpením iných sa k zdrojom dostanete jednoduchšie. Čo to hovorí o samotných hráčoch? Aj to je jedna z vecí, ktoré sa tu tvorcovia filmu snažia zodpovedať.

Sú tu pozorovateľmi, nie hráčmi. Nezapájajú sa do bojov a ani iných herných aktivít. Ich interakcia s ostatnými hráčmi tkvie akurát v tom, že im kladú otázku a zaznamenávajú ich pri „voľnočasových“ činnostiach. Dôjde tu síce aj na akciu, avšak aj v nej sa držia svojich pasívnych úloh, kedy zaznamenávajú to, čo sa okolo nich deje. Čo neraz znamená aj smrť.

Dôležitým faktorom tiež je, že tvorcovia dokument nebrali povrchne. Nie je to o jednom víkende, kedy sa na pár hodín prihlásili do hry, niečo natočili a bolo hotovo. V hre strávili viac ako 900 hodín, spoznávali komunity, budovali vzťahy a nakoniec je aj badať, ako niekto, kto voči nim v úvode vystupoval opatrne, sa nakoniec otvoril aj o svojom súkromí. O tom, kto je vlastne za monitorom, ako vníma samotnú hru, prečo ju hrá a prečo už možno nie.

Filmári možno trochu silene chceli respondentov dostať do niektorých pozícií v rámci rozhovorov. Chápem, že ich úlohou bolo aj skúsiť ľudí dostať z komfortnej zóny, ale neraz tieto pokusy naozaj len vyšumeli do prázdna. Navyše to nie je príklad len podobných snáh, ale celkovo film ponúka hneď niekoľko momentov, ktoré nakoniec nevedú nikam. Nepovedia nič, nič neukážu.

Snaha pochopiť pestré herné komunity v DayZ sa ku koncu zmení na cestu naprieč hernou mapou a až za jej hranice, kde čakáte nejaké vyústenie, ale nič také nepríde. Niekoľko hráčov to po niekoľkých hodinách vzdá, iní idú ďalej a potom sa aj dej dokumentu presunie zas inam.

Nemohol som sa zbaviť dojmu, že 95 minút je na takýto film veľké sústo. Ak by bola jeho náplň kompaktnejšia a na podlahe by v strižni toho skončilo viac, sledoval by sa lepšie. Nadbytočné sú aj scény, kedy sa nič nedeje, len filmári sledujú herný svet. pri hranom dokumente v tom je istá poetika, tu však sledujete polygóny vo virtuálnom svete a to navyše pri nie práve najlepšej grafickej kvalite. Neukazuje to osobnosti hráčov, neukazuje to krásy hry, len to vypĺňa čas. Prvý raz to môže byť zaujímavá zmena tempa filmu, druhý a tretí už je to redundantné.

Nemôžem povedať, že by sa mi Knitov ostrov nepozdával. Nemôžem však povedať ani to, že by som bol z neho nejako veľmi odvarený. Som hráč a v zásade mi film neukázal nič, čo by som nepoznal. Dokonca by som povedal, že aj ten jeho sociologický pohľad je trochu plytký.

Knitov ostrov ukazuje, že hry hrajú rôzni ľudia, ktorí tam nechcú simuláciu reality, ale útek z nej. To vieme už roky. Pre hráčov tak veľmi určený nie je. Ale pre koho vlastne je? Pre ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad realitou virtuálnych svetov. Pre nehráčov, ktorí ich nepoznajú a nazerajú na ne cez prsty. Pre zvedavcov, ktorí chcú spoznať niečo nové. Nenaplní ich dokonale niečím novým, ale rozhodne aspoň sviežim.

Knit's Island (Francúzsko, 2023, 95 min.)
Réžia: Ekiem Barbier, Guilhelm Causse, Quentin L’helgoualc’h. Scenár: Ekiem Barbier, Guilhelm Causse, Quentin L’helgoualc’h. Strih: Nicolas Bancilhon