ATLAS

Netflix má zaujímavú stratégiu. Zoberie nejakú hviezdu, zasype ju peniazmi a počká, čo z toho vylezie. Mali sme to tu so Sandlerom, Reynoldsom, Gadot a teraz je zjavne v kurze Jennifer Lopez. Výsledky sú predvídateľné, často to končí genericky, fádne, nezaujímavo. Len aby bolo niečo nové v ponuke a chvíľu to tam svietilo. Občas sa ale objaví niečo ako Uncut Gems, takže netreba hádzať flintu do žita, ale len čakať, či sa to nepodarí opäť. A budeme čakať aj ďalej, lebo toto je ďalší z toho radu generických fillerov ponuky.

Atlas je film, ktorý si berie aktuálnu tému umelej inteligencie a stavia na nej konflikt, pred ktorým nás mnohí varujú. Čo ak umelá inteligencia získa vlastné vedomie a rozhodne sa, že najlepšie bude nás vyhladiť? To ste už videli a počuli miliónkrát a mnohokrát aj v lepšom spracovaní. Tu by sa dokonca dalo povedať, že samotný film pôsobí tak genericky, akoby ho umelá inteligencia aj napísala. Tu si vybrala tieto prvky, inde zase ďalšie a nakoniec to celé pozliepala. Ešte aj meno hlavnej postavy Atlas Shepherd znie ako niečo, čo vzniklo z nejakého náhodného generátora.

Ale nie všetko je tu také zlé. Primárne píšem na sesterský Sector a venujem sa hrám. No a Atlas je vlastne hra. Nie je tu žiadna interakcia a ani nič podobné, čo máte asociované s hrami, ale estetika, vizuálne spracovanie, zábery a aj hĺbka sa nelíšia od veľkých herných blockbusterov. Nehovoriac o tom, že tematicky je to vykradnutá herná séria Titanfall a to isté platí aj o vizuálnej stránke, pohybe, dizajne a ďalších prvkoch. Dokonca hneď v úvode sledujete akčnú sekvenciu, ktorá ponúka perspektívu vlastných očí, presne ako je to v akčných hrách.

Ak vám teda takéto veci imponujú, toto je niečo, čo vás na tie dve hodiny večer zabaví. Chcete niečo hlbšie? Snaha tu je, ale viacero aspektov ju ťahá dole. Začnime originalitou. Po úvode zhrňujúcom históriu tohto sveta sa dostáva do akcie špeciálne komando, ktoré loví veľkého chlapa. Nie je to však chlap, ale stroj s ľudskou podobou. Ak ste doteraz nevideli Blade Runner 2049, časť z neho uvidíte tu. A podobne sa dá pokračovať ďalej. Všetko je tu akoby len variácia na niečo, čo ste už videli predtým. Niekedy takto doslovná, inokedy skôr ľahšia a menej vám odrie rovno do očí.

Film je ťažké brať vážne aj kvôli hlavnej predstaviteľke. J.Lo tu hrá analytičku, ktorá celý svoj život zasvätila tomu, aby dolapila AI teroristu, ktorý zabil miliardu ľudí a utiekol ďaleko do vesmíru. Neveríte jej to. Neveríte jej nič z toho, čo tu predvádza. Je plochá, nejaký pokus o motiváciu rozpracuje až v závere, ale aj tak vám nebude sedieť, že je vlastne stále rovnako nasrdená na každého okolo. Pritom sa nedá povedať, že by tu nebol pokus o širší emocionálny rozsah, ale pôsobí to strašne pateticky a silene. Takže keď už aj príde k zvratu, tak ho vidíte dlho dopredu medzi riadkami. Ak teda už nie ste niekde medzi riadkami na telefóne, kde scrollujete sociálne siete.

Na veľa postáv si tu nezvykajte, síce sa tu mihne napríklad Mark Strong, no je to ako s inými Netflix filmami, kde podobné hviezdy majú úlohy len málo presahujúce nejaké cameo. Celý film je vystavaný na dynamike medzi J.Lo a jej novým AI spoločníkom. Ako to totiž býva, zdanlivo jednoduchá misia sa pokazí v najskoršom možnom bode a potom je to už len na nečakanej hrdinke, aby zachránila situáciu. Postava, ktorá má odpor k umelej inteligencii, sa s jednou musí spojiť, aby mohla pilotovať mecha na nehostinnej planéte niekde v galaxii Andromeda.

Väčšina filmu je vlastne k tomu, ako si Atlas hľadá cestu. Jednak si hľadá cestu k AI teroristovi, s ktorým si chce vyrovnať účty. Na to, aby sa k nemu dostala, musí si nájsť cestu aj k AI mechovi. Respektíve on si musí nájsť cestu k nej. Je to ten obligátny príbeh o tom, ako mu neverí, ale postupne sa zbližujú, objaví sa nejaká tá humorná dynamika medzi nimi a na konci je plač. Celé je to prezentované synchronizáciou, ktorú musí Atlas podstúpiť, aby dokázala ovládať všetky systémy stroja.

Pričom samo o sebe to nie je úplne zlé a istá logika v rámci sveta tam funguje aj v tejto oblasti, avšak má to svoje neduhy. Prvým je, že veľká časť filmu je tak založená na detailoch J.Lo v kokpite, kde sa opäť vraciame k tomu, že jej to neveríte. Použije tam svoj celý emocionálny rozsah, ale toto nie je Selena či Hustlers, toto je akčné sci-fi, kde jeden veľký robot dáva do držky kope malým. Takže to neraz pôsobí strašne pateticky a pri konci sa už neubránite, aby ste nad niektorými scénami neprekrútili očami.

Ak sa ale Atlas oplatí kvôli niečomu pozerať, je to CGI, ktoré v kvalitách prekonáva aj väčšie hollywoodske produkcie, ktoré sa často menia na CGI bordel. Veľké celky a široké zábery či už na Zemi alebo aj na mimozemskej planéte vás prinútia uznanlivo kývnuť hlavou, že toto vyzerá fakt dobre. A uveriteľne. Navyše to je pestré, naozaj ako hra, kde sa musia prestriedať rôzne prostredia. Aj tu je to akoby bola každá časť s novým prostredím aj nejaký nový level, kde čaká nový kúsok príbehu a nová výzva. Akurát škoda, že hudba, ktoré to celé sprevádza, je pomerne mdlá. Nie je to ako napríklad v Pacific Rim, kde si v scéne neviete oddeliť akciu a vizuál od Djawadiho hudby. Tu po dopozeraní ani nebudete vedieť, že vo filme nejaká hudba bola.

Atlas nie je dobrý film. Ale zároveň to nie je ani niečo, čo by ma vyslovene urážalo, čo je úplne iná kategória filmov ešte nižšie. Ak by som bol o 25 rokov mladší a film videl na kazete z požičovne, asi by sa mi veľmi páčil. Akurát vtedy by bol postavený na praktických efektoch a stop-motion ako Robot Jox. Čo je objektívne stále lepší film – témou, hĺbkou aj hereckými výkonmi. Ale ak nemáte čo s časom, máte radi mecha akciu, ideálne aj hry ako Mech Warrior alebo Titanfall a chcete niečo vizuálne podmanivé, v rámci preklikávania v ponuke Netflixu sa môžete zamyslieť aj nad filmom Atlas. Tie dve hodiny vám už nejako utečú a zalamovať rukami budete až úplne na konci.

Atlas (USA, 2024, 118 min.)
Réžia: Brad Peyton. Scenár: Leo Sardarian, Aron Eli Coleite. Hrajú: Jennifer Lopez, Simu Liu, Sterling K. Brown, Gregory James Cohan, Abraham Popoola, Lana Parrilla ...