VTÁČNIK

Eva Križková sa v auguste 2024 po prvýkrát predstavila divákom svojím dlhometrážnym dokumentom Vtáčnik. V rozhovore pre Film.sk režisérka uviedla, že od začiatku vedela, že jej film bude o Vtáčniku. „Vo všeobecnosti som nemala túžbu stať sa režisérkou, mala som dosť práce s vytváraním Kinečka ako jeho šéfredaktorka, ale dlhodobo ma trápili veci, ktoré sa v mojom okolí na Vtáčniku dejú, a zamýšľala som sa, ako ich ovplyvniť. Samozrejme, že som sa o to snažila aj dostupnými občianskymi nástrojmi, a zistila som, že sú neefektívne.“ [1]

Križková podčiarkuje, že vďaka štúdiu na Vysokej škole múzických umení sa naučila pracovať s filmom ako s istou formou zbrane v boji proti neprávosti. Jej sestra Tereza študovala na tej istej vysokej škole dokument a tak ju Eva oslovila, aby jej s filmovým rozprávaním o Vtáčniku – bratislavskej lokalite na upätí Malých Karpát – pomohla. Pre viaceré nezhody v prístupe k výslednému tvaru nakoniec ostala Eva v pozícii režisérky sama.

Je mimoriadne inšpirujúce znovu objavovať miesta, kde žijete a kde máte pocit, že všetko už poznáte. Nový dokument Evy Križkovej popisuje konkrétnu lokáciu – stráň nad železničným depom v Bratislave. Dokument je obohatený o poetické zábery zelene v stromoch zachytené „očami“ ďalekohľadu, a tiež o netradičné zábery na výstavbu bytoviek z pohľadu vtákov. Nie je to však klasická vtáčia perspektíva, ale skôr unikátny autorský filter, ktorý dodáva snímke jedinečný charakter. Do kontrastu sa neustále dostávajú zvuky betónových zbíjačiek s čvirikaním vtáctva a šumením prírody. Zvlášť treba pochváliť zvukára Tobiáša Potočného, ktorý vtáčí spev zachytával priamo v lese a mestských parkov.

Pri debute zväčša platí pravidlo, že si autor či autorka vyberie osobnejšiu tému. Presne tak ako režisérka Eva Križková, ktorá sa zamerala priamo na oblasť svojho bydliska. „Vtáčnik je skutočné a konkrétne miesto, ale zároveň je metaforou toho, čo sa v dnešnom turbo-kapitalistickom svete môže stať s vaším domovom, alebo vaším obľúbeným miestom, ak si nedáte pozor, ak ste príliš ponorení vo svojom individuálnom alebo rodinnom živote a zabudnete, že ste súčasťou spoločenstva ľudí, zvierat, živej, ale aj neživej prírody a že na toto spoločenstvo treba neustále dohliadať a ochraňovať ho.“

Dokument sa sústreďuje na prežívanie starších i mladších obyvateľov bratislavskej štvrte Nové Mesto, ktoré je kombinované s osobnými spomienkami samotnej autorky. Režisérka do filmu popridávala aj vlastné citáty z detských denníkov. Prostredníctvom intímnejšieho rozprávania tak otvára cestu k hlbším spoločenským otázkam týkajúcich sa prístupu k ochrane životného prostredia. Snaží sa o reflexiu celkovej problematiky rozrastajúcej sa výstavby, ktorá necitlivo ovplyvňuje faunu, flóru ako aj miestnych obyvateľov.

„V istej fáze som si uvedomila, že čím intímnejšiu vec ponúkneš, tým je cennejšia – aj pre diváka, aj pre teba. Vytváranie tohto filmu bolo pre mňa aj cestou objavovania, čo vlastne dokážem ponúknuť, ako to celé do seba zapadá. Je to tak trochu detektívna činnosť. Ako pri sochárstve – olupuješ dielo a hľadáš, kde je jadro toho celého. Skúmaš, prečo zrovna ty tvoríš tento film, a dostávaš sa k takým bazálnym veciam, ktoré sú v tebe ukryté: prečo ti práve tieto veci tak vadia a prečo práve o týchto veciach chceš hovoriť.“ [2]

Autorský tím okolo filmu si však postavil ešte vyššie ambície. Na portáli donio.sk spustili crowdfundingovú kampaň, vďaka ktorej plánujú zorganizovať v blízkej budúcnosti rôzne podujatia, ako napríklad filmové projekcie, odborné diskusie pre rôzne skupiny (školy, záhradkári, úradníci, politici, developeri...), podcastové seriály, ornitologické prechádzky, edukačné brožúry alebo pre lokálnych obyvateľov Slávnosť na Vtáčniku. A to všetko s cieľom pomôcť biodiverzite a prispieť k tomu, aby bol svet „zelenší“. Počas diskusií chystajú spisovať opatrenia, ktoré by sa mohli stať pre developerov záväznými. „Bolo by dobré urobiť nejaké kroky na sfunkčnenie verejných politík, ktoré by nás chránili, keď sa práve nepozeráme. A presne o tom je kampaň za zmenu, ktorú tento film so sebou prináša,“ dodáva Križková.

Eva Križková (spolu s Evou Pavlovičovou) založila v roku 2010 časopis Kinečko, kde pôsobila ako šéfredaktorka desať rokov. Neskôr spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia. Po ukončení spoluúčasti v oboch projektoch sa stala riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden Svet. V roku 2018 nakrútila počas workshopu Fest Film Lab pod vedením Bélu Tarra krátkometrážny film Boj v Lisabone.

Oceňujem osobné odhodlanie Evy Križkovej a jej realizačného tímu. Priniesli tému, ktorou je v súčasnosti nevyhnutné sa zaoberať. Sprievodnými aktivitami k filmu pridali dôležitý a komplexný rozmer. Aj keď mi v dokumente Vtáčnik niečo chýba, ako kvalitný odrazový mostík pre ďalšiu diskusiu obstál. Preto s radosťou hovorím „Bravó!“

[1] https://filmsk.sk/rozhovory/rozhovor-s-reziserkou-filmu-vtacnik-evou-krizkovou/

[2] https://filmsk.sk/rozhovory/rozhovor-s-reziserkou-filmu-vtacnik-evou-krizkovou/