POKIAĽ JA ŽIJEM |
POKIAĽ JA ŽIJEM |
Poznáte tie generické žánrovky, v ktorých bez väčšej námahy viete „odveštiť“ správanie postáv a pri obzvlášť „lenivých“ scenároch aj dramaturgické kľučky, ktoré odzneli v tisícich mutáciách iných filmov?
Ak vás podobné postupy iritujú až škrípete zubami, zájdite si na nedávno premiérovaný dokument Romana Ďuriša Pokiaľ ja žijem, ktorý, bude mať špeciálne premietanie aj v rámci MFF Cinematik. Dokumentárna novinka tak v tom najlepšom slova zmysle, „smrdí človečinou“ od úvodných až po záverečné titulky.
Ďurišov celovečerný debut nie je prechádzkou ružovou záhradou či kalorickým oddychovým filmovým junk foodom. Pohráva sa s publikom a diváka núti premýšľať nad obrazmi, ktoré frustrujú a častokrát sa na ne nepozerá dvakrát príjemne.
Dalibor vo víre
Ďuriš bez zbytočných barličiek in medias res predstaví v expozícii filmu Dalibora, ktorý po dvoch rokoch prekročí prah väzenia a vracia sa k svojej rodine, ale aj kurióznemu jobu pomocníka v cirkuse. Dokument zbytočne nevysvetľuje, ale hádže diváka spolu s protagonistom rovno do víru deja.
Zatiaľ čo Dalibor „spoza mreží“ nahliadal na deje okolo rodiny zrejme ako pasívny pozorovateľ, po tom, čo dal zbohom väzenskému mundúru, snaží sa aktívne zasahovať a pomáhať. Dalibor tak lavíruje v dvoch polohách a Ďurišovi sa darí umne film rozdeliť do dvoch funkčných príbehových liniek.
Tie následne navzájom na seba vrství a podľa potreby opúšťa a zase vzájomne prepája. Na jednej strane tak Dalibor „hasí“ problémy s rodinou a zároveň sa snaží oprášiť kariéru pomocníka cirkuse.
Facka do komfortnej zóny
Ďuriš tak na príklade „človeka milión“ postupne otvára viacero citlivých tém, ktoré sa na Slovensku cyklia, stávajú sa neporaziteľnou hydrou a častokrát skončia politicky predžuté a vykostené. Ďurišov dokument sa venuje rodine z vylúčenej komunity, ktorá bojuje o návrat Daliborovho brata Kevina, ktorý bol súdom pridelený do výchovy jeho otca.
Pokiaľ ja žijem je drsnou sociálnou sondou do pomerov na Slovensku, na ktorú sa niekomu asi nebude pozerať ľahko, no zároveň by mal byť pre časť obyvateľstva povinnou jazdou. Daliborova dokumentárna one man show etuda je drsnou fackou do komfortnej zóny niektorým Slovákom a odhaľuje zrnko v mori podobných príbehov.
Nahliadnutie do Daliborovej rodiny je drsné a bez pozlátok, no zároveň nie je samoúčelne vulgárne a šokujúce. Nemoralizuje, nekáže a nepoučuje o tradičnosti rodiny. Ďurišov štáb sa stáva neviditeľným svedkom udalostí a situácií, no zároveň do snímky „vpašoval“ omrvinku štylizácie.
Tá by v inom prípade mohla rušiť dokumentárnu civilnosť, no u Ďuriša sa hodí a funguje v nonfiction ekosystéme snímky. Rodinný motív zároveň plynule dopĺňa a „nekanibalizuje“ dejovú linku Daliborovho nového jobu. Práve práca v cirkuse a zároveň Daliborov možný postup sa stáva akýmsi očistcom a vykúpením.
Ďuriš remeselne vykorčuľoval aj z potenciálne problematického zobrazenia hlavného hrdinu. Vyobrazenie protagonistu, teda Dalibora mohlo lákať k zjednodušeniu charakteru, určitej heroizácii či príklonu k „dobrým“ či „zlým“. Ďuriš ale k Daliborovi pristupoval ako k zvyšku filmu a nechával pracovať najmä objektív kamery v kontexte priestoru a situácií a vyhol sa tak prvoplánovej agitke.
Pokiaľ ja žijem (SR/ČR/Poľsko, 2024, 83 min.)
Réžia: Roman Ďuriš. Scenár: Roman Ďuriš, Michaela Hošková. Hudba: Vladislav Šarišský. Kamera: Michaela Hošková. Účinkujú: Dalibor Lezo s rodinou