HRIEŠNICI

Novinka Ryana Cooglera Hriešnici sa na prvý pohľad a počutie zdá byť prekvapením sezóny. Zbierajú domáce, ale aj zahraničné nadšené ohlasy, „palce hore“ a lákajú na dobovú žánrovku s presahom a neokukanými (anti)hrdinami. O to náročnejšie bude vyargumentovať, prečo film ako taký nefunguje a Cooglerovi sa nešťastne rozpadá medzi prstami.

Krv, blues a Ku Klux Klan

Coogler je žánrový chameleón. Nebojí sa drámy podľa skutočných udalostí (Fruitvale Station), zápasníckeho spinoffu slávneho Rockyho (Creed), no ani popcornovej komiksovky zo stajne Marvelu (Black Panther). Napriek tematickej košatosti tmelom Cooglerovho filmového portfólia je leitmotív pocty afroamerickej kultúre, kritika rasizmu a rasovej segregácie, výrazný protagonista a za kamión štýlu.

Inak to nie je ani v Hriešnikoch, ktorých Coogler akosi predvídavo „vyzbrojil“ do kina špecifickou charakterovou výbavou, ktorá musí na prvú signálnu zaujať a strhnúť pozornosť. Režisér tak už len výberom dobového zasadenia triafa stred pomyselného terča čiernej kroniky americkej histórie. Sammie sa narodil s gitarou v ruke, no narodil sa v zlom čase a na zlom mieste. Americký juh 30. rokov minulého storočia síce praje bluesu, ale zároveň aj otrokárstvu na nekonečných plantážach a Ku Klux Klanu.

Do domoviny sa vracajú problémové dvojičky s vizážou starosvetských švihákov a gangstrov v jednom, Smoke a Stack, ktorí nechali za sebou pochybnú kariéru v Chicagu. Ich comeback a kufre plné peňazí vzbudzujú otázniky a obavy, no plány sú jasné. Kúpia starú stodolu a medzi plantážami otvoria podnik, v ktorom piíjatika tečie potokom a muzika hrá do rána. Práve druhú časť programu má obstarať Sammie so svojou gitarou a talentom od Boha.

Zábava graduje a Coogler postupne vrství napätie a atmosféru a prikladá do žánrových plameňov. Civilná, no cool štýlovka vyhadzuje v tretine výhybku a priberie do scenára novú premennú. Upírov. Tí, ako to majú vo zvyku zamiešajú dejovými kartami, zaklopú hrdinom na párty stodolu a vypijú pár litrov krvi.

Upíri, akých nepoznáte

Začnime plusmi, nie je ich zase málo. Napriek zdĺhavej expozícii Coogler od úvodných titulkov buduje znepokojivú atmosféru pripomínajúcu domino kocky, ktoré čakajú na jemné ťuknutie prsta a reťazovú katastrofu. Pomalé tempo je v tomto prípade štartérom, ktorý tlačí hrdinov a dej vpred k nevyhnutnej kataklyzme. Plantážové tridsiatky sú vizuálnou pastvou pre oči a Coogler postupne zapĺňa pomyselnú šachovnicu zaujímavými postavami a figúrkami a v neposlednom rade aj ústrednou trojicou protagonistov.

Režisér tak skúša na diváka podobný žánrový manéver ako Quentin Tarantino a Robert Rodriguez v kultovej upírčine Od súmraku do úsvitu. A teda, že na seba „našije“ dva, na prvý pohľad, kontrastné žánre. Plus Coogler v Hriešnikoch neexperimentuje len so žánrovým kokteilom, ale dokonca presahom. Otvára tak ťažkotonážne hodnotové Pandorine skrinky a pýta sa: "Aké to je žiť slobodne v neslobodnej krajine a či môže byť kolektívne šťastie nadradené šťastiu a slobode jednotlivca". Coogler sa s hororovými schémami a stereotypmi príliš nemazná.

Experimentuje a dokonca asertívne deformuje, pošliapava žánrové škatuľky a popritom všetko betónuje do nepriestrelného štýlového vizuálu. Režisér s ľahkosťou zdoláva veľhory filmového remesla a formy a nebojí sa žonglovať s netradičnými postupmi a zakopnúť aj o postmodernu. Upíri v Cooglerovom podaní nemajú vo filme obdobu a je pozoruhodné, že sa niekto zamyslel nad samotnou koncepciou existencie vampírstva. Nemaľuje ich len ako zbesilé deti noci s neutíchajúcim apetítom, ale premýšľa nad upírmi ako komunitou, ktorá si žije svoj pohodlný kolektívny sen. Coogler tak pedantne buduje konštrukciu snímky, ktorá má namierené k veľkolepému finále a sľubuje nekonvenčný filmový zážitok. Nanešťastie, niekde na polceste sa Hriešnici rozsypú na prach.

Motívy, motívy, viac motívov

Paradoxne práve v momente nástupu „detí noci“, snímke fatálne padá reťaz. Dovtedy režisér drží scenár pevne v rukách, no akoby mávnutím kúzelnej paličky film absentuje na dramaturgiu a plátno a minutáž zasype tsunami bizáru, skečovitosti a tvorivej bezradnosti. Dovtedy budovaná kostra filmu sa mení na naratívnu hydru, ktorá pripomína gastro pokusy psíčka a mačičky. Coogler sa tak snaží do už tak neuveriteľne premrštených 137 minút natlačiť megalomanské číslo tém a motívov, že by naň potreboval ešte tucet kamiónov a ďalšiu filmovú trilógiu.

Režisér sa postupne odtrháva z reťaze a film nepríčetne pumpuje novými a novými významami a s tým prichádza na scénu viacero negatívnych vedľajších efektov. Coogler nestíha zatvárať rozbehnuté dejové linky a tie stráca niekde po ceste k finálnym titulkom. Hriešnici totiž otvárajú toľko liniek a dejových oblúkov, že sa im tvorcovia skrátka nestíhajú dostatočne venovať. Stopáž sa tak naťahuje, dej je cyklický a Coogler necháva postavy pobehovať v akomsi filmovom kolotoči pre škrečky. Protagonisti a vedľajšie figúrky sa tak častokrát nezmyselne posúvajú z bodu A do bodu B a bezcieľne nafukujú minutáž.

Dramaturgická bezradnosť tak má jediné logické vyvrcholenie, a to neuspokojivé finále. Coogler sa tak spolu s divákmi dostáva do slepej uličky a snaží sa neforemný zlepenec dostať v akom takom stave do finálnej rovinky. Nadstavovaný záver, repetívne finále a nekonečná koncová bodka je už len nevyžiadaným „bonusom“ ambiciózneho mačkopsa.

Coogler mal našliapnuté na zaujímavú žánrovú jednohubku s kultovým statusom, no namiesto toho za zamotal do vlastných ambícií a spleti motívov. Nevytvoril tak novú ikonu žánru, ale len naťahovanú filmovú žuvačku, ktorá možno raz chutila fajn a sviežo, no skončila na podrážke topánky a ani za nič sa jej nedá zbaviť.

Sinners (USA, 2025, 137 min.)
Réžia: Ryan Coogler. Scenár: Ryan Coogler. Hrajú: Miles Caton, Saul Williams, Andrene Ward-Hammond, Jack O'Connell, Tenaj L. Jackson, Michael B. Jordan, David Maldonado, Aadyn Encalarde, Helena Hu ...