|
ČASOSTROJ |
ČASOSTROJ |
Svet pozná množstvo vynálezcov. Jedni skúmali hviezdy, iní mikróby. Niektorí predbehli čas a ďalší sa nechali dobehnúť. Cimrman si písal s Edisonom a profesor Alexander Hartdegen podporuje nejakého nemeckého nímanda menom Einstein. A popritom zostrojuje stroj času.
Jedna z najstarších otázok ľudstva znie: Čo keby? Čo by sa stalo, keby sme zmenili našu minulosť? To, že ide o filozoficky, ale i logicky krehkú konštrukciu veľmi dobre vieme. Teória mávnutia motýlích krídiel trápi aj profesora Alexandra. Potom čo jeho šťastne vedecký život rozbila smrť milovanej osoby, hľadá silu, ktorou by zmenil osud. Zisťuje však, že nech robí čo robí, nedokáže odvrátiť smrť. Rozhodne sa teda hľadať odpoveď inde. Či skôr inokedy.
|
|
|
Téma cestovania v čase patrí k tým najklasickejším v ľudskej fantázii a poznáme množstvo jej vyjadrení. Je možno príznačné, že rovnako ako slávny tvorca literárneho Stroja času, tak aj režisér najnovšieho cestovania v čase majú rovnaké priezvisko. Tvrdiť však, že ide o inscenovanie tejto knihy by bolo odvážne. Rovnako odvážnym by však bolo i popieranie takéhoto vplyvu.
Hlavný hrdina (Guy Pearce) zmätene uteká pred krutosťou reality najskôr do matematických výpočtov, potom do ľudskej budúcnosti. Treba priznať, že vizuálna stránka rýchlo tečúceho času je urobená perfektne. Pohľad z priehľadnej gule na v trysku letiace tisícročia je skutočne úchvatný. Máte pocit, že nová doba ľadová i nové vrásnenia zemskej kôry sa odohrávajú priamo pod vašimi rukami. Rovnako efektným je i "polynézsky" život eloiov, teda ľudí, ktorí prežili 800 000 rokov evolúcie a najmä vesmírnu katastrofu. A propos vesmírna katastrofa - vo filme ju spôsobili ľudia, ktorí nechtiac roztrhli mesiac a jeho časti zlikvidovali svet, aký poznáme. Pochybujem, či je fyzikálne možné, aby tri veľké úlomky mesiaca naďalej svietili na oblohe, no pravdu povediac, film postihli aj ďalšie katastrofy.
|
|
|
Prvou z nich je herecký výkon hlavného protagonistu. V prvej tretine filmu je Pearce jednoducho strašný. Jeho podanie roztržitého matematické génia s jemnou dušou sa podobá stavbe Táč Mahálu zo železobetónu. Nepresvedčivý, pozérsky a stratený vo výrazoch, ktoré by mal stvárniť. Možno má smolu, že mám v hlave výkon Russela Crowa (Beautiful Mind), ale jeho kreácia je doslova žalostná. Akonáhle je treba liezť, skákať či udrieť, ručička barometra sa ustaľuje na hladine normálny. Druhou a podľa mňa, fatálnou chybou je, že (na rozdiel od hlavného hrdinu) autori filmu si z časovej kauzality nerobia absolútne nič. Alexander zasiahne do minulosti, zasiahne do budúcnosti, ale že by to malo zmeniť logické kontinuum, tak to teda nie. Pravdepodobne to súvisí (a to je posledná, tretia katastrofa) s horúcimi nožnicami v strihačskej dielni. Najmä v závere filmu, očakávajúc veľké rozuzlenie, záverečnú pointu, sedíte v kine a máte nejasný pocit, že už to asi bolo...
Nakoniec to vlastne vyzerá tak, že film je o cestovaní v čase len do prvej polovice. Alexander nielenže vystúpi v roku plus 800 000, ale aj v úplne inom filme: v Planéte opíc. Napriek tomu, že to znie šialene, nie je to úplne na škodu. Doslova minútový part Jeremy Ironsa patrí k tomu najlepšiemu (spomínate na Dračie diery?) a pokiaľ by strihačské nožnice dovolili divákovi pochopiť pointu (napr. prečo ho pustil? prečo tvrdil, že je jeho dôkazom?) išlo by o lepšiu verziu Planéty opíc, než nám ponúkol Tim Burton.
Človek by povedal, že je šťastím za jednu cenu vidieť dva filmy. Nie vždy je tomu tak.
Time Machine (USA, 2002, 95 min.)
Réžia: Simon Wells. Scenár: John Logan. Kamera: Donald M. McAlpine. Hudba: Klaus Badelt. Hrajú: Guy Pearce, Samantha Mumba, Mark Addy, Orlando Jones, Jeremy Irons.
