PÁN PRSTEŇOV: DVE VEŽE

Rohan is mine

Najväčší z hobitov, Peter Jackson, sa rozhodol zmeniť kalendár miliónom ľudí na celom svete. S obrovskou dávkou sebadôvery (a umu) naplánoval tri roky po sebe Vianoce na špecifický dátum. Tak ako sme kedysi odškrtávali dni do Štedrého večera, tak teraz čakáme, čo nového nám zo Stredozeme ukáže. Príbeh sa posunul z jednoliatého putovania za dobrodružstvom do pochmúrnych fragmentov blížiacej sa vojny. Neustále sa množiace konflikty totiž prerastajú v prvý veľký záchvev: Saruman, Zradca pripravuje vyhladzovaciu vojnu proti Pánom koní z Rohanu, jediného veľkého spojenca Gondorskej ríše. Únos Merryho a Pipina však spúšťa nečakaný sled udalostí. Traja lovci sa dostávajú do Zlatej siene, no nielen to. V hlbokom Fangornskom pralese sa zobúdza pradávna sila... Zatiaľ Frodo za neustálej pomoci verného Sama stretáva svojho predchodcu - Gluma. Glumov vnútorný zápas je zároveň Frodovým zápasom o osud všetkých.

Autori filmu s rovnakou zanovitosťou ako Pán Isengardu menia všetko, na čo sme boli pripravení. Zostávajú verní len sami sebe a svojej vízii. To čo sa vám páčilo v Spoločenstve vám bude vo Vežiach chýbať, a to čo vám v prvom diely chýbalo, teraz dostanete.

Napriek tomu, že príbeh sa zrýchľuje a chýli k neodvolateľnému koncu, Jackson všetkými silami pozdržiava  akciu a s virtuozitou dirigenta len pomaly povoľuje opraty. Napriek tomu, že chceme vidieť Jazdmarku v boji, napriek tomu, že chceme vidieť pochod entov, napriek tomu, že nás čaká bitka o Helmov žľab, Jackson nám ponúka čosi úplne iné. Počujeme Gimliho šomranie a vtipné poznámky, sledujeme trpkosť a strach Éowyn, ktoré sú odrazom lží a slabostí na kráľovskom dvore. Nadovšetko cítime ťažobu Prsteňa moci. Frodo bojuje so Samom a Sam musí bojovať s Frodom. Medzi nimi stojí Glum. Nešťastný chudák, ale aj zákerná príšera. Zľutovať sa nad ním, alebo sa ho zbaviť? Nech už hovoríme o Gimlim, o Théodenovi, o Glumovi, alebo o Frodovi, musíme konštatovať, že vieme o nich (a rozumieme im) oveľa viac, než na konci prvého dielu. 

Two Towers

Dejová línia príbehu je v knihe rozdelená  na dve časti. Zatiaľ čo Aragorn zvádza bitku o prežitie Eorlovcov v tieni Orthancu, Frodo, Sam a Golum sa stále viac blížia k Minas Morgul. Film samozrejme nemôže kopírovať dramatickú stavbu literatúry (viď Potter) a Jackson to naznačil už v prvom filme. Teraz zachádza ešte ďalej a je nutné priznať, že v drvivej väčšine to ide filmu k duhu. Klasické (s výnimkou úvodného Frodovho sna a Aragornovho stopovania) nie veľmi nápadité striedanie troch hlavných dejových pôdorysov je zmenou samozrejmou. Omnoho razantnejšou zmenou je príchod Haldira, správanie sa Elronda, či vyhnanie Éomera do vyhnanstva. Najdiskutabilnejšie pasáže si zrejme vyárendovali synovia Denethorovi. Boromir aj Faramir sa dostavajú na samú hranicu pokušenia.

Jackson si samozrejme upravuje aj dejovú líniu a v mene len veľmi pomalého budovania napätia posúva grandióznu bitku o Helmov žľab do roviny filmového finále. Človek si až spätne uvedomí, koľko toho bolo vypovedaného skôr, než začala akcia. Théodenova zatrpknutosť rodiča, ktorý pochováva syna, či Éowynino kolísanie medzi strachom o slobodu vlastnej duše  a hľadaním opory v Aragornovi nás zaplňujú tak, že máme problém plnohodnotne zachytiť úžasné veľké scény, ktoré nám ponúka kamera a trikári. Jednoducho nemožno nespomenúť scénu Froda s Nazgúlom v Osgiliathe, alebo odtrhnutie Rohanskej zástavy vetrom. 

My precious

Rovnako nemožno ešte raz nespomenúť Gluma. Akékoľvek porovnávanie s Dobym, je mrhanie časom a vkusom. Glum predstavuje vrchol súčasných ľudských síl (samozrejme otázne je na ako dlho) a jeho digitálna podoba zďaleka nevyčerpáva jeho potenciál. Či už predohranie Andym Serkinsom, ale najmä scenáristická práca nám predstavujú skutočného tvora. Tvora poznačeného strašným osudom. Ak by ste sa ma opýtali na oscarovskú kategóriu za vedľajšiu úlohu...

Battle of Midlearth only begins

Dve veže nie je dokonalý film. Vôbec pritom nenarážam na problematiku prostrednej časti, ktorá je často spomínaná. Okrem určitej emocionálnej prepnutosti (Gimli občas vtipkuje až moc), a miernej rozvláčnosti mi celkom nesedí ani "vikingské" poňatie Rohanu. Sila Jazdmarky mi skôr pripomínala lokálneho jarla než kráľovstvo, ktoré postaví šesťtisícovú jazdu v boji o Mians Tirith. Novozealandský režisér je známy svojim prerábaním do poslednej chvíle a tak neprekvapí, že film nakoniec vyzerá trochu inak, ako pôvodne mal. Veľmi rýchle ukončenie bitky o Helmov žľab, náhla Faramirova zmena, ale aj odsunutie boja dvoch čarodejov na neskoršie svedčia o tom, že vojna o filmové pocty ešte neskončila. Práve naopak, začala a Peter Jackson nasadzuje najťažšie kalibre.

The Lord of the Rings: The Two Towers (Nový Zéland/USA, 2002, 179 min.)
Réžia: Peter Jackson. Scenár: Fran Walshová, Philippa Boyensová, Stephen Sinclair, Peter Jackson podľa románu J. R. R. Tolkiena. Kamera: Andrew Lesnie. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Elijah Wood, Viggo Mortensen, Ian McKellen, Sean Astin, Orlando Bloom, John Rhys-Davies, Billy Boyd, Dominic Monaghan, Christopher Lee, Andy Serkis, Miranda Ottoová, Hugo Weaving, Cate Blanchettová, Bernard Hill, Karl Urban, David Wenham, Brad Dourif, Liv Tylerová.