10

Filmová recenzia

Koprodukčný film Zem nikoho slovinského režiséra Danisa Tanoviča reflektuje svojským tragikomickým pohľadom jednu z najväčších hrôz povojnovej Európy, vojnu v Bosne a Hercegovine. Prenesieme sa do prvej polovice 90. rokov, keď zúril bosniansko-srbský konflikt. V priam mysterióznom úvode sa zoznamujeme so skupinkou bosnianskych vojakov putujúcich na vojnovú líniu neznámou krajinou zahalenou v rannej hmle. Po rozplynutí oparu vystrieda ráno krásny slnečný deň, väčšina z nich si ho však priveľmi neužije. Nasleduje totiž brutálna scéna, keď do zblúdencov strieľajú nepriateľskí srbskí vojaci. Prežije len jeden z nich, Čiko.

Potom sa zoznamujeme so srbskou stranou. Na prieskum situácie je vyslaný ostrieľaný vojak spolu s očividným nováčikom Ninom, ktorý ani poriadne nevie, ako sa zbrane používajú. Dostávajú sa na pomedzie srbsko-bosnianskej línie, zem nikoho, kde Čiko v sebeobrane skúseného vojaka zabije. Ten však ešte pred svojou smrťou stihne položiť pod domnelú mŕtvolu Čikovho priateľa Cera odskočnú mínu. Proti sebe sa tak v zákope otcitajú Čiko a Nino - raz ako nepriatelia, inokedy ľudia so spoločným osudom. Situácia sa skomplikuje, keď zistia, že Cero žije, no nesmie sa ani pohnúť, lebo všetci traja by vyleteli do vzduchu. Zápletka, prostá a bizardná zároveň, je na svete.

V zákope sú teda traja mladí muži. Za iných okolností by možno boli priateľmi, no vo vojne je všetko iné. Atmosféra je o to ťaživejšia, že príbeh sa odohráva v nádherný slnečný deň, ktorý v hlavných aktéroch vyvoláva sentimentálne spomienky. Čo zisťujú? Že majú spoločných známych, podobné pocity, sny a túžby... Na druhej strane sú však nepriateľmi a na to sa v bojoch nezabúda. Pánom situácie je ten, kto má zbraň. Puška, mína, či nôž však v rukách ani jedného z nich nič dobrého neprináša.

Tak či onak, našim znepriateleným hrdinom neostáva iné, ako spojiť sily a žiadať o pomoc. Na scéne sa teda objavujú jednotky UNPROFOR-u. S celou svojou byrokratickou mašinériou. S celým svojim nezáujmom o individuálne osudy. Komu už záleží na troch obyčajných vojakoch? Prinesie ich záchrana ľuďom na veliteľských miestach slávu a uznanie? Veru nie a tak sa na najvyšších miestach nikto situáciou našich hrdinov zaoberať nemieni. Predsalen sa však ktosi nájde. Mladý francúzsky dôstojník má už dosť nečinnosti vo vojne a napriek príkazu nezasahovať pokúša sa niečo spraviť. Na pomoc ale musí privolať investigatívnu novinárku, moc médií je totiž nesmierna. Televízna kamera je asi jediná, ktorá dokáže primäť veliteľov k tomu, aby sa rozhýbali k činnosti. Všetko pre svoj dobrý obraz pred svetom! Ako by to vyzeralo, keby sa v televízii objavila správa o ich arogantnej ignorancii? Za účasti ďalších žurnalistov, ktorí sa ako supi zrazu objavili na mieste kde cítiť senzáciu, teda vysoké šarže v Bosne povestných modrých prilieb rozohrajú komédiu pre verejnosť. V priamom prenose sa svet oboznamuje s ich nesmiernym nasadením, vidí úspešný zásah.

Režisérovi Danisovi Tanovičovi sa prostredníctvom napätia medzi znepriatelenými vojakmi, ktorých zdravý rozum je zatemnený nacionálnymi vášňami, znásobeného možnosťou výbuchu míny, podarilo brilantne vykresliť obludnosť a nezmyselnosť vojny. Čierny humor v dialógoch a situáciách je taký typický pre obyvateľov Balkánu. Film Zem nikoho však nehľadá vinníka tragédie. Aj keď sa Nino a Čiko viackrát dostanú do konfliktu kôli tomu, kto vojnu začal, či Srbi alebo Bosniaci, pre ich osud je tento fakt irelevantný. Podobne ako pre osudy ďalších obyčajných ľudí. Snímka navyše vynikajúco vykresľuje pokrytectvo zainteresovanej medzinárodnej komunity. Či už sú to vojenské jednotky alebo novinári, ktorým nejde o pomoc, ale o slávu, dobré meno, či senzáciu. Čiko, Nino a Cero nemôžu veriť nikomu. Nielen sebe navzájom, ale ani spasiteľsky sa tváriacim vojakom OSN. Nemajú kam uniknúť, na vlastnej koži pociťujú nezmyselnosť vojny. Bezmocní vojaci, ani povrchné médiá k samotnému riešeniu konfliktu nijako neprispeli.

Scenár filmu si napísal sám režisér, bývalý bosniacky vojnový kameraman, ktorý vojnu a jej aktérov z vlastných skúseností dôverne pozná. Bez zbytočných slov, explicitne vyjadrovaných „múdrostí", či obviňovania, sa mu podarilo vytvoriť silný film, ktorý azda nikoho nenechá chladným. Brilantné dialógy sú síce jednoduché, no zároveň plné posolstiev. Dejové zvraty ani na chvíľu nedovolia divákovi pociťovať nudu. Zem nikoho je tragikomickou drámou, obrazom ľudskej hlúposti, pokrytectva, malosti... Chvíľami sa celé kino smeje, chvíľami tŕpne. Pri záverečnej scéne, keď kamera ponúka pohľad zvýšky na Cera ležiaceho na míne, a pozerajúceho do neba s nádherným západom slnka, však asi takmer každému behali po chrbte zimomriavky.

No Mans Land (Bosna-Hercegovina, 2001, 98 min.)
Réžia: Danis Tanovic. Scenár: Danis Tanovic. Kamera: Walther van den Ende. Hudba: Danis Tanovic. Hrajú: Branko Djuric, Rene Bitorajac, Filip Sovagovic, Georges Siatidis, Sacha Kremer, Alain Eloy.