8.0

Filmová recenzia

Francúzsko. Veľká revolúcia a jej krviprelievanie už dávno skončili. Veľký cisár je mŕtvy. Paríž však opäť zmieta nepokoj. Nespokojnosť ľudí rastie. Ďalšia revolúcia sa blíži. A tam, medzi pochybnosťami a hrôzou, sa mihá tmavý tieň. Chudáci z okolia Templu dali tomu tieňu meno: Alchymista.

Začiatok 19. storočia zachytáva Francúzsko vo veľmi zaujímavej dobe. Obdobie nových vynálezov, veľkých zmien a revolúcií, ktoré zásobujú gilotínu najvznešenejšími hlavami, rovnako ako hlavami brutálnych zločincov. Jeden z nich, Vidocq, na poslednú chvíľu zmenil svoj osud. Miesto trestu smrti sa postavil na stranu zákona. Muž, ktorý sa ešte za svojho života stal legendou (nie bez vlastného prispenia), vytvoril v Paríži zvláštne policajné komando. Vďaka znalosti podsvetia dostal do žalára väčšinu veľkých rýb (a svojich bývalých kumpánov). Stál na čele tajnej polície, ktorá čistila uličky na Monmarti a okolo Templu od zločincov najhrubšieho zrna.

Grangé (scenár) a Pitof (réžia) postavili Francaisa Vidocqa (Depardieu) proti Alchymistovi, obávanému netvorovi, ktorý vraždí, väzní duše nevinných a ktovie čo ešte. Krátky, ale efektívny súboj Vidocq prehráva a padá do tavičskej jamy. Koniec? Naopak! Začiatok. Vidocq nebol jediný, koho Alchymista zaujímal. Po smrteľne nebezpečnej stope sa vydáva Vidocqov partner Nimier, taktiež šéf polície so svojím inšpektorom, ale najmä mladý horlivý spisovateľ Etienne Boisset. Stopa je nebezpečná, svedkovia rýchlo zomierajú, a tieň v úzkych uličkách rastie.

Zápletka (pomerne) nového francúzskeho filmu nie je zvlášť výnimočná. Ďalší „Jack Rozparovač", povedal by klasik. Niekoho možno zaujmú historické kulisy, niekto má jednoducho rád detektívny príbeh. Pokiaľ ste však videli upútavku, viete, v čom sa odlišuje od ostatných. Vizuál a estetika. Neuveriteľné prostredie, ktoré sa podarilo vytvoriť v počítačoch odborníkov na efekty, dodáva filmu zvláštny šmrnc. To, čo vyzerá na prvý pohľad preexponovane a neuveriteľne (obloha, mesto, polia), rozohráva rozprávkovo-mystickú atmosféru Paríža v roku 1830. Paríž je nám zrazu (ne)skutočne vzdialený (v čase i priestore) a môžeme opatrne vniknúť do jeho tajomstiev.

Francúzska komerčná kinematografia si hľadá svoju novú tvár. Tak ako väčšina iných sa musí konfrontovať s pretlakom hollywoodskych filmov. Dolárová politika razantne unifikuje komerčný žáner a neboli by to Francúzi, keby to neskúsili trochu inak. Americky (akcia a budget) a francúzsky zároveň. Fantóm Paríža pokračuje v línii Bratstva vlka. K skvelej kamere, rýchlemu strihu a výpravným scénam pridáva (opatrne, po kvapkách) vlastné ingredencie.

Práca trikových majstrov nie je len o efektoch, je to o celkovej atmosfére, ktorú sa podarilo vytvoriť. A práve tá, spolu so solídnym príbehom a s patričnými výkonmi hercov tvoria Fantóma Paríža

Je zaujímavé zistiť, že stále vyššie sumy vykladané na filmovú akciu sú často (nie vždy) zastieraním nedostatku režisérovej, alebo kameramanovej inovačnej zručnosti. Vidocq vás presvedčí, že šikovný švenk kamery, opakované citovanie jedného záberu, alebo zmena zorného uhla dokážu divy. Človek naučený vnímať veci vo výške svojich očí stráca prehľad akonáhle kamera klesne nízko k zemi.

Snáď jediné čo môžeme filmu vyčítať, je jeho žánrová poslušnosť. Dej, (hoci napínavý) rozohráva klasickú zápletku, ktorú sme videli stokrát. Nevidíme tak vlastne nič nové, ale vidíme to v skutočne slušivom šate.

V okamihu svojej porážky bol Vidocq veľmi blízko pravému poznaniu. Záleží len na jeho nasledovateľoch, či včas rozoznajú nebezpečenstvo. Od vás záleží, či si včas kúpite lístok do kina. Nebudete ľutovať.

Vidocq (Francúzsko, 2001, 100 min.)
Réžia: Pitof. Scenár: Pitof, Jean-Christophe Grangé. Kamera: Jean-Pierre Sauvaire, Jean-Claude Thibault. Hudba: Bruno Coulais. Hrajú: Gérard Depardieu, Guillaume Canet, Edith Scob, Moussa Maaskri, Jean-Pierre Gos, Isabelle Renaud, Jeal-Paul Dubois, André Penvern, Gilles Abona, Jean-Marc Thibalut.