|
ZVÄČŠENINA - PROJEK 100 |
ZVÄČŠENINA - PROJEK 100 |
Michelangelo Antonioni patrí k najvýznamnejším predstaviteľom neorealizmu a jeho Zväčšenina k najslávnejším filmom šesťdesiatych rokov. Čím to je, že dnes, rovnako ako v minulosti, stále fascinuje divákov aj filmových kritikov? Ako to, že táto takmer dvojhodinová snímka je i súčasníkovi nesmierne blízka? Vari preto, lebo aj dnes vnímame neuchopiteľnosť pravdy? Alebo je iba forma spracovania filmu stále neprekonaná?
Zväčšenina nám priblíži jeden deň v živote slávneho fotografa. Na prvý pohľad bežných 24 hodín s každodenným zhonom umelca, ktorý svet okolo seba vníma iným okom ako menej citlivý človek. Predsalen sa však práve v tento deň stane niečo, čo vybočuje z normálu, čo ešte viac naruší vnútornú rovnováhu na prvý pohľad sebavedomého, avšak vo svojej podstate neistého Thomasa. Navyše sa sledovaním jeho ciest dostávame priamo do centra londýnskeho života polovice šesťdesiatych rokov, teda do sveta, kde vládne "tvrdá" muzika, drogová kultúra, neviazaný spôsob života. A chtiac-nechtiac ho vnímame Thomasovými očami.
Tak ako fotografov život, aj celý film je plný kontrastov. A tak ako Thomas vďaka svojmu povolaniu pozná význam detailu, dôraz na detail je dôležitou súčasťou celej snímky. Napokon aj hlavný motív príbehu je práve o tom. Až zväčšenina časti fotografie odhaľuje skryté zlo uprostred duši lahodiacej prírody. Rozmeňme to teda na drobné. Thomas žije hektickým spôsobom života a zdá sa, že mu v podstate vyhovuje.
Vo svojom ateliérovom kráľovstve sa každý deň pohráva s manipuláciou reality, teší sa z drobností, dokáže sa nadchnúť. Napriek tomu však občas hľadá únik v prírode. A samozrejme, všade kde sa pohybuje, má pri sebe neodmysliteľný fotoaparát. A tak jedného dňa náhodou odfotí romanticky pôsobiacu dvojicu, mladú ženu a postaršieho muža. Azda pokus o zachytenie momentu šťastia... Ako sa však ukáže, práve idylicky pôsobiaci obraz má v sebe ukrytú hrôzu. Potom, ako sa dievčina vehementne snaží všetkými možnými spôsobmi získať negatívy fotografií, Thomas prezrie snímky dôkladne a objavuje v kríkoch skrytého vraha s pištoľou. Podrobným preskúmaním zisťuje aj to, že žena o plánovanej vražde určite vie. Začne teda pátrať po pravde, no tá mu uniká.
|
|
Zväčšenina však nie je detektívnym príbehom, ako by sa mohlo zdať. Prostredníctvom kriminálnej zápletky nám Antonioni ponúka psychologickú štúdiu modernej doby, kde je pravda relatívna, respektíve neuchopiteľná a vlastne iba málokoho zaujíma. Nastoľuje aj niekoľko dráždivých otázok. Čo je vlastne dôležité pre šťastie? Kde sú hranice medzi mystickým a reálnym? Je azda všetko úplne iné ako sa javí na prvý pohľad?
Celý film pôsobí ako rad obrázkov, možno fotografií, niektoré scény zdanlivo pripadajú ako odtrhnuté od hlavnej dejovej línie. Ak však chceme pochopiť Thomasov život a konanie, mali by sme poznať aj vonkajšie vplyvy na jeho psychiku. Zisťujeme teda, že je na jednej strane úspešným a zbožňovaným umelcom, ktorý sa dokáže s hravosťou, občas možno arogantnou a ironickou, zabávať na spoločenskej hystérii. Pekne to dokresľuje scéna, keď sa pomyselne pridáva na stranu štrajkujúcich ľudí v uliciach mesta tým, že do svojho luxusného auta zoberie transparent so sociálne ladeným nápisom.
Alebo jeho návšteva klubu plného nepríčetne sa tváriacich obdivovateľov rockovej kapely. Jeden z jej členov v záchvate zúrivosti rozbije gitaru a dav v snahe získať aspoň jej kúsok dokáže šialene vyvádzať. Uchmatne ju Thomas, uteká s ňou s davom v pätách, na ulici, už mimo jeho dosahu, rozlámanú gitaru odhodí. Tento - pre niekoho klenot -však od tohto momentu prestáva byť zaujímavý. Anonymne nemá rozlámaný hudobný nástroj žiadnu cenu.
Thomas však žije bohatým vnútorným životom a pri strete so šokujúcou skutočnosťou túži poznať príčinu. Jeho neúspešné pátranie symbolicky sprevádza aj záverečná scéna snímky. Najprv vidíme hlučných mímov vezúcich sa v aute a vyžívajúcich sa v robení randálu. Akonáhle však zastanú na tenisovom kurte, nastane absolútne ticho, vnímame iba pohyby, gestikuláciu, mimiku pri pomyslenej hre tenisu. Zapája sa do nej aj Thomas tým, že neexistujúcu loptičku prehodí hráčom cez múr. Podobne ako je aj loptička iba nereálnym symbolom, je aj pravda o vražde neuchopiteľná, jestvujúca iba na zväčšenine fotografie, ktorá sa stratila.
Zväčšeninu Michelangela Antonioniho právom diváci aj odborníci zaraďujú medzi kultové klasické filmy. V slovenských kinách si ju aktuálne môžete pozrieť v rámci Projektu 100. Nepochybne patrí k stovke snímok, ktoré ovplyvnili kinematografiu 20. storočia.
Blowup (Taliansko/Veľká Británia, 1966, 111 min.)
Réžia: Michelangelo Antonioni. Scenár: Michelangelo Antonioni, Tonino Guerra, Edward Bond. Kamera: Carlo Di Palma. Hudba: Herbie Hancock, The Yardbirds. Hrajú: David Hemmings, Vanessa Redgraveová, Sarah Milesová, Jane Birkinová, Gillian Hillsová, Peter Bowles, Harry Hutchinson, John Castle, Susan Brodericková, Veruschka.
