MLIEČNA DRÁHA - PROJEKT 100

Od ranného stredoveku smerovali každoročne počas niekoľkých storočí kroky tisícok pútnikov z celej Európy do Santiaga de Compostella, mesta v Galícii, na severozápade dnešného Španielska. Vydávali sa na cestu, aby v jej cieli, pri hrobe Svätého Jakuba, našli uzdravenie alebo pokoj duše. Prechádzali Pyreneje, aby potom križovali naprieč rozpálenú Castíliu a po mesiacoch putovania prišli do cieľa. Po trase svätojakubskej cesty vyrastali kláštory, kostoly a hospice, pýcha románskeho a gotického slohu. A na duchovných základoch posilňovanej kresťanskej identity mohlo zatiaľ silnieť kresťanstvo tak potrebné pre severné kráľovstvá Iberie, aby posilnilo jednotu v boji proti - v ich ponímaní - barbarskému maurskému juhu. Keď bol juh dobytý, kresťanstvo sa stalo hlavným nástrojom boja za udržanie jednoty ríše a národa. Ťažké barokové kresťanstvo Španielska, ktoré ešte dodnes dokáže dusiť a strašiť. Na ceste vedúcej do Compostely, ktorá je dnes už iba atrakciou pre turistov, sa kedysi budovali duchovné základy dnešného Španielska

Vo filme Mliečna dráha sa na ňu vydávajú dvaja muži. Stretávame ich niekde za Parížom a sledujeme ich až po cieľ - Santiago de Compostella. Ako si postupne uvedomujeme, ich skutočným zámerom dosiahnuť pútnické miesto nie sú duchovné hodnoty ani hľadanie pravdy. Skutočný zámer nám zostáva neobjasnený. Môže ním byť len snaha dosiahnuť mesto v lete plné turistov. Podľa ich zjavu bedárov sa zdá, že oni si cestu nezvolili dobrovoľne, že neistotu, ktorú prežívajú na ceste, prežívali pred tým na jednom mieste. Putovanie bez ohľadu na počasie, útrapy, hlad a smäd nie je pre nich ničím novým. Putujeme spolu s nimi naprieč Francúzskom a Španielskom presne ako v poučných cestopisoch osvietenectva. Každé zastavenie znamená poučenie, stretnutie s vykladačmi Písma, ľuďmi vedúcimi teologické spory či náboženské dišputy, hľadačmi pravého zmyslu dogiem. Stávame sa svedkami proroctiev, vizualizovaných zázrakov, zjavení, obrátení na vieru. Aj tí najobyčajnejší ľudia, ktorých stretávame, sa akoby stali súčasťou stredovekého príbehu a zdá sa, že ich jediným problémom a jedinou myšlienkou, je pochopiť pravý význam Písma. Pýtajú sa samých seba, pýtajú sa ľudí okolo, pýtajú sa a provokujú k odpovediam, diskutujú, pátrajú. Zdá sa, že celý svet zachvátili pochybnosti, akoby nielen pútnici, ale všetci naokolo boli na ceste, ktorá má nakoniec viesť k poznaniu. A tak si aj my začíname uvedomovať, že cesta, čo sa nám odvíja pred očami, nám nemá doviesť k cieľu, ale že ona samotná je cieľom.

Ale Buňuel je provokatér, majster ilúzie. Predkladá, aby potrápil. Prečo napríklad Boh reaguje vtedy, keď nemá a skutočné rúhanie necháva bez odozvy. Prečo vládne nesúlad medzi myšlienkou a slovom, medzi slovom a skutkom, medzi činom a jeho výsledkom? Môžeme si tisíckrát nechať v hlave zaznievať všetky za a proti. Vo chvíli, keď sa budeme cítiť presvedčení, môže nám toto presvedčenie niečo v okamihu vyvrátiť. Vydávame sa totiž na cestu tisícok otázok a nejednoznačných odpovedí. Možnosti máme dve: pochybovať alebo zmĺknuť, počúvať, uveriť a už sa viac nepýtať.

Z filmu je jasné, že jeho scenár bol napísaný po dôkladných prípravách a dôkladnom štúdiu náboženskej literatúry. Zdá sa, akoby nám v ňom Buňuel predostieral svoje otázky alebo otázky ľudí okolo neho a svoje odpovede, ktoré je ale zároveň hneď ochotný spochybniť. Prísna katolícka výchova, ktorú dostal v rodine a vzdelanie v jezuitskej škole, znamenali prijatie dogiem - nemenných pravidiel, o ktorých sa nepremýšľa, ale podľa ktorých, a s ktorými sa žije. Celý jeho život zase predstavoval ich totálne neustále spochybňovanie. A tak nám tu v pokročilom veku predkladá všetky nezodpovedané otázky, bolestivé - bez riešenia, tak ako sa v ňom za tie roky nahromadili bez nádeje na uspokojivé uzávery. A s hmotou danou touto provokatívnou témou narába surrealizmus, náboženstvo, ktoré vládne prinajmenšom Buňuelovmu svetu. Preto sa nepýtajme na zmysel, tak ako to robia postavy postretávané na púti Mliečnou dráhou. Nechávajme sa len unášať zhmotnenou silou obrazu. Keďže nás však vedie Buňuel, môžete si byť istý, že filmový cieľ nie je tým skutočným.

La voie lactée / La via lattea (Francúzsko/ Taliansko, 1968, 102 min.)
Réžia: Lius Bunuel. Scenár: Lius Bunuel, Jean-Claude Carriére. Kamera: Christian Matras. Hudba: výber Lius Bunuel. Hrajú: Paul Frankeur, Laurent Terzieff, Alain Cuny, Edith Scobová, Bernard Verley, Francois Maistre, Muni, Michel Piccoli, Pierre Clémenti.