EVANJELIA - HISTORICKÝ A LITERÁRNY POHľAD

Evanjelia vznikali niekedy po roku 70 a to pravdepodobne v hore uvedenom poradí. Existuje množstvo vedeckých hypotéz, viac alebo menej uspokojivých, k otázke ich pôvodu. Odborníkmi najčastejšie prijímaným názorom je, že evanjeliám, ako ich poznáme, predchádzali jednotlivé zbierky napríklad Ježišových výrokov, alebo Ježišových zázrakov, ku ktorým pravdepodobne autor Markovho protoevanjelia vytvoril príbeh Ježišovho ročného pôsobenia, jeho putovania do Jeruzalema, ktoré vrcholí pašiami.

Autorstvo terajších evanjelií, ako i doba ich vzniku sú historicky dosť nejasné. Isté však je, že Lukáš celkom otvorene priznáva, že materiál pre napísanie svojho evanjelia zozbieral zo starších ústnych i písomných podaní. Lukáš je i jediným skutočným autorom totožným s osobou, ku ktorej sa vo vlastnom texte sám hlási. Hoci nie je autentickým svedkom udalosti o ktorých píše, vie ich iba z druhej ruky, jeho údaje sa ukazujú byť historicky neobyčajne spoľahlivé. Podobne paradoxne vyznie i skutočnosť, že najstaršími textami Nového Zákona vôbec nie sú samotné evanjelia, ale listy napísané apoštolom Pavlom, ktorý skutočného Ježiša z Nazareta tak isto priamo nepoznal. Prvé jeho listy boli písané niekedy po roku 40. Texty evanjelií sú spoľahlivo doložené z fragmentov i celých papyrusov a neskôr viacerých kódexov približne od polovice 3. storočia.

Najrozšírenejším heterodoxným ídeovým hnutím, ktoré robilo kresťanom nemálo starostí, bolí gnostici. Z ich prostredia pochádzajú takzvané gnostické evanjelia, ktoré svojim obsahom nezodpovedajú ortodoxnému učeniu ranej cirkvi a boli preto časom odmietané. Ich špekulatívny a ezoterický charakter prezrádza neskorší helenistický vplyv. Časom vznikali ďalšie apokryfné evanjelia, ktorých iniciatívou bolo vyplniť prázdne miesta Ježišovho života v pôvodných textoch vlastnou tvorbou. Sú to z väčšej časti veľmi naivné príbehy z Ježišovho detstva, prípadne ďalšie, stále nepravdepodobnejšie zázraky. Ich vznik je neskorší a literárna úroveň, ako i historická hodnota prudko klesá.

Z toho, čo bolo doposiaľ v stručnosti popísané musí byť zrejmé, že to, čo môžeme o skutočnom historickom Ježišovi z Nazareta s istotou vedieť, bude skutočne veľmi málo. Evanjelistom totiž, ako ukázala analýza a odborná exegéza ich textu, išlo v prvom rade o to, aby všetko čo sa týkalo ich majstra priamo nadväzovalo na biblickú (starozákonnú) tradíciu, aby všetky detaily jeho narodenia, života, skutkov, kázania a napokon i smrti boli predpovedateľné a vyvoditeľné s kníh veľkých židovských prorokov. Preto rozdielne úvodné rodokmene u Matúša a Lukáša - obaja chceli dokázať, že ako predpovedali proroci, mesiáš bude z Dávidovho rodu! Preto úplne iné okolnosti jeho narodenia - Lukáš píše, že obaja rodičia boli z Nazareta, ale Jozef, ktorý bol z Davidovho rodu, musel ísť do Betlehema na sčítanie ľudu, aby sa naplnilo proroctvo, že mesíáš bude pochádzať z Betlehema, Davidovho mesta. A potom sa vrátili do Nazareta. Matúš píše, že do Nazareta odišli bývať až pri návrate z Egypta, kde utiekli pred Herodesom. Jozef bol vo sne varovaný, že sa nemajú vrátiť do Betlehema, pretože im stále hrozí nebezpečie. Čiže Matúš sa na rozdiel od Lukáša domnieval, že Jozef i Maria bývali v Betleheme. Obaja evanjelisti sa teda rôznym spôsobom snažili Ježišov nelichotivý pôvod z pohanskej Galilei vysvetliť tak, aby napokon sedel s výpoveďami proroctiev. Zabíjanie Betlhemských neviniatok Herodesom nápadne pripomína zabíjanie izraelských detí Faraónom pri narodení Mojžiša. V evanjeliách sa Ježiš často prirovnáva k Mojžišovi, najväčšiemu prorokovi pre Izrael, pretože Mojžiš sám predpovedal, že Boh pošle Izraelu takého proroka ako bol on sám. 

Ježiš ako pôvodca novej zmluvy mnohými udalosťami i skutkami pripomína Mojžiša. Štyridsať dní na púšti, výstup na horu, kde mu zažiari tvár ako Mojžišovi, chodenie po mori, ako Mojžiš previedol ľud cez more, rozmnoženie chleba, ako manna, ktorou Mojžiš nasýtil ľud na púšti atď. Ale i uzdravenia, a vzkriesenia, ktoré pripomínajú veľmi podobné skutky prorokov Eliáša a Elizea. Tých paralel je v textoch evanjelií skutočne veľa. Ak je to všetko len literárny a teologický zámer ukázať Ježiša ako proroka kompatibilného s duchom starozákonných veľkých božích mužov a teda v podstate iba fikcia, čo potom z Ježišovho života môžeme považovať za isté? Predovšetkým to, že pochádzal z Nazareta v Galilei. Takáto nelichotivá skutočnosť by totiž sotva mohla byť zámerom, pretože skôr prekáža optimálnej predstave prorokovaného Mesiáša.

To, že vyučoval a pôsobil charizmaticky s veľkým úspechom bude pravdepodobne tiež pravda, pretože záujem, ktorý jeho osoba historicky vzbudila, by nevznikol z imaginárnej postavy. Ale najistejším bodom Ježišovho života bude opäť paradoxne jeho tragická smrť na kríži. Táto potupná smrť, manifestácia rímskej okupačnej arogancie, by sotva mohla byť v ľudsky vymyslenom scenári pre očakávaného Mesiáša. Preto sa Pavol v tomto zmysle nevyjadruje ináč, ako o bláznovstve kríža, ako o pohoršení či kameni úrazu pre tých, ktorí v neho neveria. I keď môžeme v evanjeliách písaných pre pohano-kresťanov vypozorovať istú tendenciu zmierňovať vinu a účasť Rimanov na Ježišovom odsúdení, všetky štyri evanjelia sa jednoznačne zhodujú v tom, že Ježišova smrť bola výsledkom cieľavedome plánovanej akcie židovskej Veľrady, teda najvyšších predstaviteľov náboženskej ideológie vtedajšieho Judaizmu. Proces s Ježišom bol procesom náboženským, nie politickým, pri ktorom však bola využitá výkonná politická moc Rímskej správy. Evanjelia nevinia z Ježišovej smrti Židov, mnoho z nich totiž v neho uverilo, ale vinia židovských náboženských vodcov zo zrady voči Bohu. Niet dôvodu, prečo by sa malo o tejto skutočnosti z historického hľadiska vážnejšie pochybovať, a to i preto že podobný scenár sa v náboženských dejinách už príliš veľa krát zopakoval.

Téma mesiaca pokračuje prvým dojmom z filmu Umučenie Krista.