|
NÁVRATY: RUŽOVÉ SNY |
NÁVRATY: RUŽOVÉ SNY |
„To je práve to, nenakrútiť ani meter filmu, ktorý nemá zmysel“. Motto významného slovenského režiséra a scenáristu Dušana Hanáka. Motto za ktorým je možné nájsť charakteristiku celej Hanákovej tvorby. Ako autor nikdy nepatril k tzv. ľudovým rozprávačom mysliacim na široké publikum, ale skôr k analytikom mapujúcim formou mozaiky, či koláží hlboké a výnimočné individuálne konflikty. Ako tvorca nových hodnôt a intelektuál mal problémy s dodržiavaním dobovej kultúrnej politiky a záujmov komunistickej strany. Aj z toho dôvodu boli jeho celovečerný debut 322 (1969) a film Obrazy starého sveta (1972) spolu s niekoľkými krátkometrážnymi dielami, zaradené do kategórie prohibitných diel so zákazom ich verejného premietania.
Napriek tejto, pre tvorbu nejednoduchej situácii, mu však bola vďaka nespornému talentu ponúknutá príležitosť realizácie ďalšieho filmového titulu. Avšak pod dohľadom vedenia kolibského štúdia, povereného sledovaním jeho prípravy a realizácie a kladúcim dôraz na čistotu a súlad s predstavami o socialistickom umení. Predstavy štúdia sa ale nie celkom podarilo naplniť a tak v roku 1976 vznikol jeden z najoriginálnejších filmov slovenskej kinematografie – Ružové sny.
Pri tvorbe Hanákovho tretieho celovečerného filmu došlo k vzájomnému prvému tvorivému stretnutiu režiséra s majstrom poviedky a krátkych literárnych útvarov Dušanom Dušekom. Ich scenáristická spolupráca sa ukázala ako geniálna a to aj vďaka dôslednému spoznávaniu reáli filmového príbehu, v ktorých sa odohráva časť deja. Ružové sny rozprávajú jednoduchý „ružový“ príbeh poštára Jakuba a cigánky Jolanky. Ich vzájomný vzťah vrcholiaci spoločným odchodom do mesta a snahou o nájdenie vlastného a odpútaného sveta však končí rezignáciou a návratom do zabehaných životných koľají. Vo svojej podstate smutný film, sa vďaka scenáristickej spolupráci s Dušanom Dušekom mení na „príbeh o dospievaní s príznačným vtipom, humorom, radosťou a bolesťou, ktorá však neubližuje, ale podmieňuje dozrievanie“1.
Jadrom filmu je láska schopná všetko prekonať a všetkých navštíviť. Netýka sa to len dvojice hlavných hrdinov, ale aj ďalších postáv príbehu, pre ktorých sa stáva akýmsi kľúčom k okamihom životného naplnenia a šťastia. Dramaturgická stavba príbehu Ružových snov odkazuje na klasický shakespearovský motív Rómea a Júlie. Miesto rozhnevaných Montekovcov a Kapuletovcov tu proti sebe stoja dva rôzne spôsoby života, rôzne kultúry stelesnené bielymi (gádžami) a Rómami. Inakosť a túžba vymanenia sa z rodových zvyklostí svojho spoločenstva posúva a zároveň ničí lásku medzi poštárom Jakubom a cigánkou Jolankou. Dôvodom bola ich vzájomná snaha o dosiahnutie hodnôt, pred ktorými ten druhý uteká. Zatiaľ čo Jolanka túži po usporiadanom meštiackom živote charakteristickom pre gádžov, Jakub miluje voľnosť vtákov, tak špecifickú pre cigánske túlavé topánky. Ich snaha o spoločný život tak stroskotá.
Dušan Hanák prehlásil Ružové sny za „ľudovú tragikomédiu“. Tragika však nie je úplnou súčasťou filmu. „Život sa v Ružových snoch mení na krásny sen, miestami bolestivý a smutný, ale nikdy nie krutý, skôr harmonický. Akoby šlo o rozprávku, baladu o prvej láske, ktorá však túži potom, aby ju brali ako skutočnosť. Práve to vytvára dojem existencie na rozhraní sna a bdenia, fantázie a všednosti.“2 A práve sen sa stáva jedným z najdôležitejších prvkov Hanákového diela, ku ktorému odkazuje aj samotný názov. Metaforou snovej voľnosti balansujúcej medzi realitou a imaginatívnosťou je lietanie. Jemu podliehajú hrdinovia, ktorých vzostupy a pády sú akousi kmitavou neistotou tohto stavu.
Sila viery Jakuba a Jolanky pretvára skutočnosť, preto pri prechádzaní sa po koľajniciach a udržiavaní rovnováhy, pripomína pohyb ich rúk trepot krídel a obaja zrazu uveria, že Jakub dokáže lietať. Lietanie, čiže viera v zázrak je prítomné aj v obrazoch Jakubovho zoskoku zo strechy s otvoreným dáždnikom, či v „polievkovej“ scéne skladania písmeniek do slov. Lietanie sa premieta aj do symboliky vtáctva, charakteristickej pre jednotlivé postavy. Cigánke Jolanke zodpovedá vášnivý nepokoj čajky, zatiaľ čo Jakub je človek holubičej povahy.
Popri obdivuhodnej významovej mnohovrstevnatosti, hudobnej melodike Petra Hapku povýšenej zo spojiva udalostí na emocionálny komentár, výborných hereckých výkonov nehercov Juraja Nvotu a Ivy Bittovej, a autenticity umeleckého tvaru, zohráva v Ružových snoch dôležitú úlohu starostlivá kompozícia a výtvarná štylizácia kameramana Jozefa Šimončiča. Tá diferencuje tri významové bloky: „lyrické pásmo Jakuba a Jolanky, v ktorom pracuje najmä s emocionálnou výbušnosťou farebnej škály a kontrastom, bohato detailizované pásmo mikrosveta dedinských figúrok, vytvárajúce priestor pre situačnú i slovnú komiku, a veristicky poňaté pásmo cigánskej osady, vo výraze najviac pripomínajúce civilizmus Hanákovho predchádzajúceho hraného filmu 322.“3
Ružové sny prezentujú v kontexte kinematografie sedemdesiatych rokov návrat k ľudskosti. Svojou hravosťou, humorom a nevšedným zobrazením problémov sú zároveň divácky najobľúbenejším titulom Dušana Hanáka. Peter Mihálik vo svojej recenzii napísal „Ružové sny predstavujú jeden z najoriginálnejších slovenských hraných filmov. Nielen množstvom pôvodných nápadov funkčne začlenených do filmovej štruktúry, ale predovšetkým úprimnosťou výpovede, prelomením konvencií a stereotypov, svedomitým autorským zmocnením sa témy a jej adekvátnym umeleckým vyjadrením.“4
Text vznikol ako seminárna práca VŠMU
Ružové sny (1976, 82 minút)
Réžia: Dušan Hanák. Scenár: Dušan Hanák, Dušan Dušek. Kamera: Jozef Šimončič. Hudba: Petr Hapka. Hrajú: Juraj Nvota, Iva Bittová, Josef Hlinomaz, Marie Motlová, Ľudovít Króner
Použitá literatúra
1 Macek V.: Dušan Hanák. Slovenský filmový ústav, 1996. s. 68
2 Macek V.: Dušan Hanák. Slovenský filmový ústav, 1996. s. 68
3 Macek V., Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie., 1997. s. 344
4 Mihálik, Peter: Autentickosť a úprimnosť výpovede – Smena 14.4. 1977. s. 6
