NEZNÁMY - ZNÁMY: BRATIA QUAYOVCI

Jedného dňa navštívil ich školu vo Filadelfii profesor z londýnskej Royal College of Art. Položil bratom otázku: „Čo chystáte po skončení štúdia na tejto škole?“. Odpoveď znela: „Nič“. Profesor odvetil: „Čo tak sa prihlásiť na našu školu v Londýne?“. Odpoveďou bolo áno, a bratia Quayovci odišli študovať do Londýna. Počas ich štúdia v Európe vznikli ich prvé krátke animované filmy Der Loop der loop, Il Duetto a Palais en Flammes. Tie sa však stratili kdesi v archívoch. Po skončení štúdia sa vrátili späť do USA, kde vystriedali mnoho rôznych povolaní. V rozmedzí rokov 1972 – 1978 ilustrovali obálky kníh, pracovali ako čašníci a umývači riadu. Jedného dňa už toho mali plné zuby. Vrátili sa späť do Európy. Ich holandský priateľ im povedal: „Ak môžete umývať riady v Amerike, prečo neprídete umývať riady sem do Holandska. Tu budete šťastnejší.“ A tak po druhýkrát, a tento krát natrvalo sa v roku 1978 presťahovali do Európy.

Ich bývalý spolužiak Keith Griffiths ich nahovoril, aby pripravili projekt „experimentálneho animovaného filmu“ a požiadali tak o grant Britský filmový inštitút, kde vtedy pracoval. Predtým než bratia odišli do Amsterdamu, napísali krátky scenár, odovzdali ho Griffithsovi a odišli. Asi tak o 6 mesiacov sa dozvedeli, že získali 7 tisíc libier na nakrútenie filmu. Tak vznikol ich bábkový debut Nocturna Artificialia (1979). Film v podstate nemá žiaden príbeh. Osamelá postava hľadí z okna, vstúpi do nočnej ulice, je zhypnotizovaná popri nej prechádzajúcou električkou. Zrazu je späť vo svojej izbe, spadne zo stoličky a prebudí sa. Nocturna Artificialia obsahuje všetky prvky, ktoré bratia Quayovci budú rozvíjať vo svojej nasledujúcej filmovej tvorbe. Každá scéna je obrázkom, ktorý by sa dal zarámovať, je dôkladne štruktúrovaná prostredníctvom starostlivo umiestnenej kamery. Kamera mení ohniskovú vzdialenosť a sama sa pohybuje. Stáva sa tak pre nich, ich vlastnými slovami „treťou bábkou, motivátorom“.

V roku 1980, spolu so svojim spolužiakom Keithom Griffitsom, založili bratia Quayovci v Londýne produkčnú spoločnosť pod názvom Konnick Studios, ktoré od svojho založenia produkuje všetky ich filmy.

Prvým filmom pod hlavičkou novozaloženej produkčnej spoločnosti bol Kabinet Jana Švankmajera (The Cabinet of Jan Švankmajer, 1984). Kabinet je asi ich najpriamočiarejšou interpretáciou vplyvu a poctou ich veľkému vzoru a učiteľovi Janovi Švankmajerovi. Je štruktúrovaný ako séria 9 lekcií, prednášaných bábkovým simulakrom Jana Švankmajera, ktorého hlava je otvorená kniha. Predáva svoje vedomosti bábike, ktorej je na začiatku hlava hlava vyprázdnená od haraburdia. Postupne je naplnená podobnou otvorenou knihou. Každá z 9 kapitol sa rôznorodo vzťahuje k dôležitosti objektov v Švankmajerovej tvorbe. K ich transformácii a bizarným kombináciám prostredníctvom špecifických filmových techník, vplyvu surrealizmu na jeho tvorbu a radikálnej úlohy humoru v jeho filmoch. Toto krátke dielko je najlepšie vidieť opakovane. Po opätovnom zhliadnutí začne totižto fungovať tak ako bolo zamýšľané: ako svojrázny a podivný úvod do univerza surrealistu Jana Švankmajera.

Táto nepomenovateľná malá metla (This Unnameable Little Broom, 1985) bola pôvodne koncipovaná ako pilotný diel seriálu, ktorý nakoniec nevznikol pre  nedostatok financií. Je to podľa slov bratov Quayovcov „z veľkej časti zamaskovaná úprava Eposu o Gilgamešovi“. Gilgameš je grotesknou hydrocefalickou postavou, inšpirovanou obrazmi šialeného švajčiarskeho maliara Heinricha Antona Mullera, jazdiacou maniakálne dookola na svojej trojkolke. Pošle prostitútku, aby zviedla divého lesného muža Enkidu. Nastraží Enkidovi diabolskú pascu. Najprv kúsok surového mäsa na prilákanie, potom mechanickú pascu v tvare vulvy. Sú to silné, bizarné obrazy. Prebúdzajúca sa nočná mora paranoje a sexuálneho násilia. Hektická kamera vytvára náladu niečoho medzi snom a mýtom. Film môže byť interpretovaný aj ako paranoja z Inštitúcie, alebo vonkajšej sily pokúšajúcej sa zničiť ustálený vnútorný poriadok. Táto téma, strata kontroly, sa takisto objavuje ako jemný podtext v takmer všetkých ich dielach. 

„V opustenom provinčnom múzeu je vystavený starý Kinetoskop s mapou presne určujúcou kde sa nachádza Ulica krokodílov... Anonymná ponuka ľudských slín strážnika aktivuje a uvoľní Schulzovské divadlo zo stagnácie do neustáleho prúdenia.“ Takto  popisujú bratia Quayovci svoje majstrovské dielo, film ktorý Terry Gilliam označil za jeden z najlepších animovaných filmov všetkých čias, Ulica Krokodílov (Street of Crocodiles, 1987). Strážnik svojimi slinami uvedie do pohybu divadlo, uložené v Kinetoskope. Bledá a vychudnutá postava sa vydáva na cestu podzemným labyrintom, ktorého prostredie nielen vidíte a počujete, ale vďaka špeciálnej technike zobrazovania aj doslova cítite. Prechádzajúc komplexom svetla a tmy, panelov špinavého skla sa postava aj divák stretávajú s neočakávanými obrazmi. Kocka ľadu sa znova a znova roztápa, opica udiera činelmi v šialenej rýchlosti, hrdzavé skrutky sa samé odskrutkovávajú z hnijúceho dreva a miznú v tme. Rozprávaním aj labyrintom sa prachom tiahne jemná nekonečná niť. Film je voľným prerozprávaním diela Ulica Krokodílov poľského spisovateľa a umelca Bruna Schulza. Tak ako všetky ich filmy, aj tento vznikal najprv ako hudba. Poľský hudobný skladateľ Leszek Jankowski zložil hudbu, ktorú potom bratia Quayovci zvizualizovali prostredníctvom spomínaného diela Bruna Schulza. Práve v tomto diele sa kamera opäť stáva „treťou bábkou“, keď vytvára paralelu medzi protagonistom a samotnou kamerou. Kombináciou makrošošoviek, plytkých ohniskových plôch a rýchlych švenkov kamery, sa väčšina záberov vo filme zdá, ako keby boli snímané z pohľadu postavy vo filme.

Animované filmy bratov Quayovcov sú založené na dielach iných spisovateľov a umelcov. V prevažnej miere sú inšpirované východoeurópskym umením a literatúrou. Ich filmy sú adaptáciou textov Bruna Schulza, Franza Kafku či Lewisa Carrolla. Vizuálne, sú ich obrazy hybridom histórie umenia: Ernst, Bacon, Arcimboldo, Fragonard, Bosch či Escher. Všetci títo umelci sa postupne určitým spôsobom objavujú v ich filmoch. Filmovými vplyvmi sú pre nich režiséri ako Jan Švankmajer, Wladyslaw Starewicz či Walerian Borowczyk. Bratia Quayovci často na začiatku procesu tvorby svojho filmu nemajú pevný scenár, ako bežne zvykom pri nakrúcaní. Ich filmy vznikajú z hudby. Na začiatku procesu je vždy hudba, ktorú potom postupne vizualizujú. V ich dielach ju doslova nielen počujete, ale aj vidíte. Je pre nich akýmsi krvným obehom a ako každý iný choreograf, aj oni komponujú ich vizuálne rozprávanie prostredníctvom hudby. Hudba pre ich filmy sa píše takmer v rovnakom čase ako scenár. To čo sa snažia bratia Quayovci dosiahnuť je „muzikalizácia priestoru“. Ich práca nasleduje zákony skôr hudobné, ako tie dramaturgické. Sami si vyrábajú bábky, stavajú dekorácie, zabezpečujú osvetlenie a obsluhujú kamery. Tvorba pre nich začína za  stolom, keď začnú stavať modely. Najprv dekorácie. Tie dajú tvar bábkam a vytvoria im psychologický priestor, ktorý sa potom pred kamerou úplne otvorí a ožije. Ich filmy nemajú pevnú rozprávaciu štruktúru. Bábková animácie má pre nich bližšie k tancu a hudbe, ktoré sú pre nich najväčším zdrojom inšpirácie.

Ich tvorba sa častokrát stretáva s označeným „obskurná“, no oni sa nemienia vzdať svojich umeleckých vízií. V čase medzi svojimi filmami točia reklamy (MTV, Coca Cola, Nikon), krátke sekvencie do videoklipov (napr. Sledgehammer Petra Gabriela), či iných filmov (naposledy napr. snová sekvencia vo filme režisérky Julie Taymor Frida so Salmou Hayek v hlavnej úlohe). Takýmto prozaickým spôsobom financujú svoje vlastné projekty, na ktoré sa im len veľmi ťažko zháňajú prostriedky. Aj keď točia tieto komerčné produkty na objednávku iných, častokrát veľkých firiem, vždy si zachovávajú svoj originálny rukopis.

Prostredníctvom tvorby identických dvojičiek Stephena a Timothyho Quayovcov sa divák pozerá ako keby cez zahmlené okno do sveta nekonečnej fantázie, kde aj nemožné je možné a neuveriteľné sa stáva ľahko uveriteľným. 

mrvertigo