|
KULT: PREDVIANOČNÁ NOČNÁ MORA |
KULT: PREDVIANOČNÁ NOČNÁ MORA |
Tim Burton je režisér neustále čerpajúci z prepojenia svojho štylizovaného sveta s našim reálnym. Autorov najznámejší animovaný film (paradoxne zrežírovaný Henrim Selickom) pevne stojí medzi jeho poslednými hranými snímkami a rannou tvorbou.
Zaujímavý pohľad do Burtonovej fantázie poskytuje knižka The Melancholy Death Of Oyster Boy & Other Stories (Rob Weisbach Books, USA, 1997). Burton tu formou krátkych básní rozpráva príbehy detí/kreatúr, ktoré nepatria do nášho sveta. V podstate každá z postáv trpí konfrontáciou s realitou a pôsobí aj ako Burtonove alter-ego. Téma outsiderstva sa u neho po prvýkrát objavila v krátkom animovanom filme Vincent (1982), ktorý predznamenal aj tému, či formálne spracovanie Predvianočnej nočnej mory. Malý Vincent má svoj bohatý a temný vnútorný svet, stretáva sa s nepochopením okolia. Jeho vzorom je herec z low-budgetových hororov Vincent Price, ktorý je aj rozprávačom príbehu. Burton tu využíva kombináciu plôškovej a 3D animácie, bábky a predsúva to v goticko-expresionistickej výtvarnej štylizácii. Je to v podstate reakcia na jeho prácu v Disneyho štúdiách. Podobne ako viacerí významní animátori, aj Burton začínal pri fázovaní postavičiek, vďaka talentu sa mu podarilo presadiť menšie projekty, na ktorých sa autorsky podieľal. Nestretli sa však s výrazným pochopením v štúdiách – skončili v archíve.
|
|
Detstvo mal poznačené sterilným prostredím kalifornského Burbanku. Údajne jediným miestom, ktoré tam narúšalo pravidelnosť a usporiadanosť bol miestny cintorín. Burton vyrastal na low-budgetových hororoch, čo mu zanechalo výrazný vplyv na filmárskom rukopise. Už počas práce v Disneyho štúdiách začal vytvárať koncept veľkého príbehu o Vianociach. Bola to odpoveď na filmy, ktoré musel pásovo animovať. Vždy ho skôr fascinovali príbehy typu Grinch, kde je narušená atmosféra Vianoc a pracuje sa s temným motívom. Pomaly tak položil základy Predvianočnej nočnej mory. Na jej sfilmovanie si však musel niekoľko rokov počkať – až Stephen King odštartoval Burtonovu kariéru, keď zhliadol Vincenta a Frankenweenie (1984). Po komerčne úspešných komixových adaptáciách Batmana (1989) a Nožnicovorukého Edwarda (1990) si u Disneyho uvedomili Burtonov potenciál (+ možný zisk) a umožnili mu spracovať scenár, ktorý niekoľko rokov ležal v šuflíku.
Burton prepracoval celý film do formy scenára a detailných skíc. Mal kompletnú predstavu výtvarného spracovania a príbehu – vedel, že jediný spôsob, ako dostať jeho sen na plátno je stop-motion animácia. Podľa vlastných vyjadrení mu však chýbala trpezlivosť a čas. Do projektu nakoniec vstúpil produkčne, na réžiu oslovil svojho kolegu, animátora z Disneyho štúdíí – Henriho Selicka. Zložili tím skúsených výtvarníkov, kameramanov a animátorov, takmer stovka ľudí postupovala slimačím tempom tri roky k vytúženému výsledku. To, čo sa im podarilo vytvoriť bolo už takmer na hrane možností, ktoré stop-motion animácia ponúkala. Treba si uvedomiť, že v USA išlo o prvý veľký projekt tohto druhu – Burton a Selick (samozrejme aj producent) si nemohli byť istí, ako bude dielo prijaté.
Príbeh filmu je burtonovsky bizarný a hravý. Ocitáme sa v mestečku Halloween plnom groteskných postáv. Život v meste sa zdá byť spokojný – každoročne sa konajú halloweenske oslavy, nik netuší, že okrem sveta plného pijavíc, amputovaných končatín a Rulíka Zlomocného existuje čosi úplne iné. Jack Skellington – vychrtlý kostlivec, nesúci zodpovednosť za dobrú organizáciu halloweenskych osláv, jedného dňa nadobudne dojem, že oslavovať sa dá aj kompletne odlišným spôsobom. Osud ho zaveje do Vianočného mestečka so šťastnými ľuďmi, štedrou snehovou pokrývkou a nablískanými vianočnými ozdobami. Burton tu zakladá na kontraste dvoch svetov. Typické je pre neho vykreslenie temného sveta pomocou originality, čierneho humoru a skvelých postáv. Naproti tomu vianočný svet povrchne žiari, má anonymných obyvateľov s umelými reakciami. Preklenutie týchto dvoch svetov sa deje cez sen – Jack je vianočnou atmosférou očarený, rozhodne sa zastúpiť Santa Klausa a štedro obdariť obyvateľov zasneženej krajiny. Rozbieha sa kolotoč príprav, plný čiernych gagov. Santa Klaus je zajatý, Jack ho zastupuje a obyvatelia Vianočného mesta zažívajú svoje najoriginálnejšie Vianoce. Finálna konfrontácia Jacka so skutočnosťou a Santom je možno až príliš moralizujúca, zachováva si však potrebný nadhľad a vtip.
|
|
Vizuálne film nadväzuje na Vincenta – prostredia sú štylizované, odkazujúce na horory štúdia Hammer. Kombinujú sa tu prvky gotiky, groteskna, ale aj nemých expresionistických diel. Všetko sa odohráva pod rúškom tmy, vrhá dlhé a pokrivené tiene, vytvára pocit bizarnosti. Bábky a ich animácia sú inšpirované priekopníkom európskej animácie, Wladyslawom Starewiczom, často čerpajú z jeho Maskota (Fétiche, 1934). Každá z bábok má vytvorenú kostru, na nej sú v niekoľkých vrstvách nanášané materiály umožňujúce verné pohyby. Bábky sú detailne spracované, sú jemnou karikatúrou. Celé mesto má cez šesťdesiat originálne spracovaných obyvateľov. Na jemnú mimiku tvárí sa použili rozfázované nasadzovacie hlavy. Všetko bolo vytvorené v troch mierkach, aby sa mohlo snímať v rôznych prostrediach.
Protipólom temnej stránky je Vianočné mestečko, kde sa využíva jednoduchá architektúra, rovné línie a pravidelnosť. Celé mesto je svetlé – žiari snehom a farbami. Jazda kamery je svižnejšia, pomáha jej aj zmena tempa strihu. Postavy pôsobia oproti kolegom z mestečka Halloween plocho, nezaznejú takmer žiadne dialógy, nemáme možnosť sledovať ich emócie, iba „predpísanú“ radosť a nefalšovaný strach a prekvapenie. Zaujímavou postavou sa stáva samotný Santa – on je strojcom Jackovej premeny, rovnako aj tým, kto dá nakoniec všetko do poriadku. Aj v tomto prípade Burton špecificky narába s postavami. Podľa žánru rozprávky by mal tvoriť na základe schémy dobro-zlo. Podobne ako v iných jeho filmoch, aj tu je záporná postava nositeľom zla iba na základe svojho vyčlenenia. V porovnaní s postavami schematicky dobrými, zlo jej dodáva skôr punc originality a poetiky, ktorá sa z kladných postáv dávno vytratila. Nedá sa teda chápať ako postava klasicky záporná.
Dôležitou súčasťou Predvianočnej nočnej mory je hudobná zložka. Film bol už od začiatku koncipovaný ako animovaný muzikál. Hudbu dostal na starosť Burtonov spolupracovník skladateľ Danny Elfman (Batman, Strihoruký Edward). Spolu písali texty piesní aj časti scenára, aby pomocou nich mohli posúvať dej. Soundtrack k Predvianočnej more patrí k tomu najlepšiemu, čo Elfman stvoril. Majú na tom zásluhu svižné texty, skvelá hudba, ale aj Jackovo sólo, ktoré naspieval sám skladateľ.
|
|
Určite zaujímavý je aj pohľad na to, akú rolu tento film zohral v Burtonovej filmografii, či samotnej produkcii štúdií Walta Disneyho. Dôležité je uvedomiť si, že film má Burtonovu estetiku a poetiku, režíroval ho však Selick. Hľadať, koľko kto do filmu nakoniec vložil by bolo zložité, zrejme však spravodlivé. Možno sú nakoniec pravdivé Selickove výroky, že stojí za najlepšími scénami a Burton dodal len základnú kostru a vizuál. Mnohé ďalšie Burtonove filmy nesú znaky Predvianočnej nočnej mory – či už je to obľúbenosť využívania kontrastu medzi animovaným a reálnym (Charlie a továreň na čokoládu, 2005), alebo aj priama inšpirácia (Mŕtva Nevesta Tima Burtona, 2005).
Svojsky sa zachovali aj Disneyho štúdiá. Na začiatku to bolo opojenie, keďže pre nich pracoval režisér najväčšieho kasového trháku roku 1989 (Batman), postupne však prešlo do skepsy až dištancovania sa od projektu. Ten bol podľa nich pre detské publikum až priveľmi temný a podkopával tradičné, v USA krvopotne pestované hodnoty. Uvedenie filmu nebolo sprevádzané masírovaním detských duší, ani masívnym nasadením do kín. Napriek tomu snímka slušne zarobila a získala kultový status. Stále sa predávajú predmety ňou inšpirované, vyšla v niekoľkých verziách na DVD a má soundtrack, ktorý sa dá počúvať dookola. A nakoniec – v týchto dňoch za Atlantikom prichádza do kín jej nová 3D verzia. Je možné, že sa dočkáme aj v Európe a budeme si môcť toto nezabudnuteľné dielo vychutnať v novom formáte a so silnejšími diváckymi zážitkami.
