KIM A JEHO UZAVRETÝ SVET |
KIM A JEHO UZAVRETÝ SVET |
Kórejský režisér Kim Ki-duk sa stal pre mnohých ľudí, nielen na Slovensku, ikonou kórejskej kinematografie. Na jeho filmy sa prestáva nahliadať ako na diela, ktoré pre svoj umelecký význam (hodnotu) strácajú kontakt s reálnym svetom. Jeho snímky sú prístupné každému divákovi a podľa môjho názoru dokážu rovnako zaujať svojou vizuálnou koncepciou ako aj prepracovaným príbehom. Dokážu takisto prekvapiť, niekedy až šokovať, svojou naturálnosťou a brutalitou. Za tým všetkým sa však vinie závoj niečoho tajomného, niečoho nadpozemského...
Svojou veľmi slušnou zbierkou trinástich filmov vytvoril akýsi koherentný celok, alebo lepšie povedané svet so svojimi vlastnými pravidlami. Preto divák pri sledovaní ďalšieho a ďalšieho jeho filmu má mnohokrát pocit, že sa ocitol na mieste, ktoré už videl a v čase, ktorý prežil. Podobne je to aj s líniou príbehu. Kim vytvára vždy nanovo určitú variáciu jedného príbehu: „Keď muž stretne ženu a zaľúbi sa do nej, respektíve, keď žena stretne muža a zaľúbi sa do neho“. Znie to veľmi triviálne a možno zjednodušene, avšak zobrazenie jednotlivých príbehov je zakaždým iným spôsobom okorenené nejakou bizarnosťou, utrpením, ktoré prináša vždy úplne inú atmosféru.
Kim vytvára filmy, ktoré napriek alegorickému podtónu možno chápať moralisticky. V každom filme totiž postihuje určité sociálne, politické, náboženské momenty z reálneho života, či už sú to americkí vojaci v Kórei, nechávajúci pri odchode domov opustené ženy s deťmi (Adresát neznámy), problém prostitúcie neplnoletých (Samaritánka), plastická chirurgia (Čas) a iné. Snaží sa prostredníctvom svojich diel poukázať na konkrétne problémové miesta v spoločnosti. Rovnako dobre je vnímateľný aj vplyv náboženstva. Kresťanstvo, budhizmus, konfucionizmus sú každé zvlášť, alebo aj spolu, implicitne obsiahnuté v každom jeho diele.
Situovanie príbehu si Kim starostlivo vyberá. Vždy ide o vyľudnené priestory, napomáhajúce k vytvoreniu akejsi zvláštne krásnej, miestami dusivej atmosféry. Či už je to Luk, Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima a jar, ktoré sú doslovne vyprázdnené a kde hrá dôležitú úlohu príroda, zvýrazňujúca dokonalý súzvuk ľudského a naturálneho elementu alebo Krokodíl, 3-iron, Samaritánka, Čas, dosahujúce „vyprázdnenosť“ priestoru práve mestskou anonymitou, kde nevidíme tváre, ale iba masu ľudí, kedy je dosiahnutý želaný moment prázdnoty. Hlavní hrdinovia sú uzatvorení (buď hneď od začiatku alebo postupne „násilne“ v priebehu filmu) do tohto priestoru, z ktorého niet úniku, alebo jednoducho nenachádzajú potrebu niekam unikať. Výnimka potvrdzuje pravidlo: V Jar, leto, jeseň, zima a jar hlavný hrdina odchádza zo svojho teritória do sveta, ktorý mu je cudzí; vraždí a hľadá cestu späť; nakoniec ju nájde a „splynie“ s prostredím. (Podobné návraty môžeme nájsť aj v iných filmoch.) Niekedy je pocit prázdnoty dosahovaný absenciou dôležitých elementov. V Adresátovi neznámom prázdnotu zastupuje absencia otca a manžela v jednej osobe. Tým pádom je tu aktuálna aj túžba odísť z vlastného prostredia, aby sa prázdno vyplnilo.
Jedna postava (muž či žena) je zväčša vo svojom priestore, do ktorého sa infiltruje opačné pohlavie. V Ostrove žena „ovláda“ jazero s malými chatkami, kde prichádza „vyberaná“ spoločnosť. Jar, leto, jeseň, zima a jar dvaja mnísi prebývajú v dome uprostred jazera, navštevovaní ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Podobne to platí pri mestských prostrediach: 3-iron - mužský predstaviteľ „okupuje“ prázdne príbytky, no pri stretnutí so ženským elementom sa postupne infiltruje do jej prostredia.
Priestorové vnímanie je úzko späté s časovou rovinou. Na základe umiestnenia, ale predovšetkým pohybu jednotlivých predstaviteľov v „uzatvorenom“ priestore, sa snaží Kim o obsiahnutie plynutia času. Niekedy v čistej podobe: Jar, leto, jeseň, zima a jar – ročné obdobia tvoria rámec jednotlivým dejovým sekvenciám, Luk - čas, ktorý ostáva do svadby starca s mladým dievčaťom, Čas – jednotlivé časové úseky medzi operáciou a výsledným stavom; ale niekedy takisto v nepriamej podobe: Adresát neznámy – vieme jedine približnú dĺžku osamotenia rodiny, po odchode otca, opusteného syna, Ostrov – jediný čas v podobe hodiniek padajúcich do vody, ktoré zároveň „odsudzujú“ hrdinov a pod. Medzi týmito veľkými časovými úsekmi však nedokážeme presne postihovať aktuálny dej (z jeho časového hľadiska). Niekedy nevieme, či napr. od posledného rozhovoru ubehlo päť minút alebo týždeň. Takéto zobrazovanie má za úlohu zdôrazniť nepostihnuteľnosť času. (Tá je najevidentnejšie vnímateľná zatiaľ v poslednom Kimovom filme Čas.)
Hlavní predstavitelia prezentujú takisto uzatvorenú množinu. Rozdeliť ju môžeme nielen na mužské a ženské elementy, čo je zmätočné, ale skôr na ovládajúcich a „obete“, čiže na aktívnych a pasívnych. V tomto momente nám môže pomôcť rozdelenie na dve obdobia tvorby. V prvom sú to prevažne mužské postavy, ovplyvňujúce konanie svojich „obetí“, pričom Ostrovom sa dominancia mení. Zaujímavá je motivácia konania jednotlivých hrdinov. V mnohých prípadoch sledujeme beznádejnú situáciu ovládaného ešte predtým, ako sa ho druhá postava zmocnila. V mnohých filmoch sa pokúšajú postavy páchať samovraždu, alebo sú niekým trestané, pričom druhá strana im pomáha vykúpiť sa zo svojho údelu. Nie vždy tým najkrajším a najromantickejším spôsobom. V Krokodílovi muž zachráni ženu pred samovraždou, no v zápätí ju znásilní, v Ostrove žena zachráni muža pred samovraždou, pričom ho neskôr psychicky vydiera, no časté sú aj opačné prípady, kedy muž spraví zo ženy prostitútku (Bad guy), žena zvedie muža, ktorý ju neskôr zabije (Jar, leto...a jar), alebo žena „vykupuje“ kamarátku prostitúciou (Samaritánka). Všetky tieto prípady a samozrejme aj ostatné z iných filmov slúžia ako katalizačný moment k naplneniu čistej lásky. Pritom Kim mnohokrát osciluje v zobrazovaných vzťahoch v najširších možných medziach medzi animalitou a „božskou“ nežnosťou. Uvedomuje si, že človek často nedokáže, alebo nechce dokázať pochopiť jednoduchosť, s akou sa láska vyskytuje medzi dvomi stvoreniami. Preto stavia vedľa seba diametrálne odlišné prvky a momenty, dopomáhajúce nielen hlavným hrdinom, ale najmä divákom uvedomiť si aké rôzne podoby môže vzťah medzi dvomi existenciami nadobúdať.
Komunikácia medzi postavami prebieha netradičným spôsobom. Hlavní protagonisti buď nerozprávajú vôbec, čo zvýrazňuje fakt, že niekedy nielenže slová nedokážu vyjadriť (pomenovať) všetko, ale často sú aj zbytočné, alebo postavy rozprávajú príliš, čo potvrdzuje spomínaný fakt z opačného uhla. Takisto ešte stojí za zmienku, že hrdinovia často trpia nejakou anomáliou voči normálu. Či už je to spomínaná „nemosť“, fyzická odlišnosť (Adresát neznámy), alebo ide o ľudí z okraja spoločnosti (Krokodíl, Bad Guy). V podstate žiadnom Kimovom filme nevidíme klasické „opozerané“ postavy.
Antagonizmy vytvárajú hybnú silu príbehov a na ich základe sa vyvíja nadpozemská láska. Brutalita v tvare rybích háčikov, zapichnutých v ústach alebo vo vagíne, no oproti tomu starostlivosť s akou sú vyberané (Ostrov). Psychické vydieranie, oproti tomu chorobná láska, kvôli ktorej sa to deje (Čas), zbavenie dievčaťa slobody za vyšším cieľom (Bad Guy). Rôzne druhy fyzického i psychického násilia nájdeme implicitne či explicitne v každom Kimovom filme. Takisto v každom nájdeme aj príčinu tohto násilia, vyplývajúceho kvôli láske, respektíve kvôli vykúpeniu sa z aktuálnej (nepríjemnej) situácie.
Spomínané prvky dokazujú, že Kim Ki-duk vytvoril svojimi filmami uzatvorený svet s vlastnými pravidlami. Preto divák pri jeho novom filme dokáže vkročiť do „starého“ systému a dokonale sa vyžívať v režisérových variáciách. Dôkazom o tom je aj zatiaľ Kimov posledný film Čas, v ktorom sa preplietajú viac či menej viditeľné prvky z jeho predošlých filmov, dotiahnuté opäť o krok ďalej.