|
TOBRUK - FILM S VEĽKÝMI AMBÍCIAMI |
TOBRUK - FILM S VEĽKÝMI AMBÍCIAMI |
V 2. svetovej vojne padlo, bolo umučených alebo popravených viac ako 50 000 000 ľudí. Z toho 360 000 Čechoslovákov. Na strane spojencov bojovalo dobrovoľne aj 50 000 československých vojakov. Bojov v Severnej Afrike sa ich zúčastnilo 1 800. Na všetkých frontoch ich po dobu tohto strašidelného vojenského besnenia padlo alebo zomrelo 7 790.
Film Tobruk je v hlbokej úcte venovaný všetkým českým a slovenským veteránom, ako aj domácemu odboju. Predovšetkým však príslušníkom Československého pešieho práporu 11 – Východného, ktorí po boku Britov, Austrálčanov, Poliakov a Juhoafričanov na jeseň roku 1941 bránili pred nemeckými a talianskymi jednotkami Spojencami ovládaný strategický prístav na severe Líbye – TOBRUK.
Rozhovor s režisérom filmu Václavom Marhoulom
Vaším prvým filmom bola paródia Mazaný Filip. Druhý je v celkom odlišnom a náročnom žánri – Tobruk je vojnový film...
...a ďalší film bude zase niečo úplne iného. Už to mám v hlave, zostáva len to napísať – na ďalších päť rokov bude zase čo robiť.
Zdá sa, že vás od chlapčenských rokov zaujímala vojenská história…
To ale nemá nič spoločné s tým, prečo som urobil práve Tobruk. Vojenská história ma síce zaujíma, ale rovnako ma zaujíma aj futbal alebo cestopisy či príroda.
Aký ste teda mali dôvod nakrútiť vojnový film?
Zaujal ma hlavne príbeh, príbeh z knihy Stephena Cranea Červený odznak odvahy. Nemá to nič spoločné s mojimi koníčkami, ale je pravda, že záujem o vojenskú históriu sa ako určitý oblúk nad filmom klenie. Ale preto Tobruk nevznikal. Vznikal z vnútornej potreby, pretože ma zaujala dráma postavy z Craneovej knihy. Takto vznikol aj Mazaný Filip. Nie preto, že som chcel nakrútiť komédiu. Ale preto, že ma zaujíma Chandler, Phil Marlowe. Nápad na vojnový film sa zrodil v roku 2004 v snehovej fujavici v Rakúsku. Dočítal som nad ránom tú knihu a začal o nej premýšľať. Je to jednoducho projekt, jeden z mnohých.
Témou vášho filmu je teda dráma človeka v hraničnej situácii. Každopádne ste Tobruku venovali veľa síl a niekoľko rokov života. Čo bolo najťažšie?
Zafinancovanie. Ale to sa nevymyká z problémov, ktoré musia riešiť českí producenti. Tu to bol len nadštandard, Tobruk stál až trikrát viac ako priemerný český film a úsilie muselo byť tiež nadpriemerné.
Prezradili by ste niečo o obsahu? Československý prápor má v roku 1941 brániť strategický prístav Tobruk, obkľúčený Nemcami a Talianmi...
Nie je to film o vojne, ale o ľuďoch vo vojne. To, čo sa medzi nimi a s nimi odohráva, sa nedá zhrnúť do jednej vety.
|
Prečo ste si nevybrali na nakrúcanie Líbyu? Veď práve tam Tobruk leží. Nakrúcalo sa však v Tunisku.
Dôvodov je mnoho. Originálne miesto sme s architektom Janom Vlasákom obhliadali v novembri 2004. Ale Tobruk je od Tripolisu vzdialený 1 300 kilometrov. Doprava bola neskutočne komplikovaná… ak je treba každý tretí deň voziť materiál na vyvolanie do laboratória Českej televízie, ak v týždni prilietajú a odlietajú ľudia zo štábu… V Líbyi tiež nie sú zvyknutí na cudzincov, krajina je stále uzatvorená do seba. Neexistuje tam produkčný servis, filmy sa tam, na rozdiel od Maroka, Tuniska aj Egypta nenakrúcajú – a pri práci nutne potrebujete lokálneho partnera. Problematické bolo aj ubytovanie v Tobruku. Mne osobne by veľká miera nepohodlia neprekážala, ale pri štábe by mi to neprešlo. Každý si asi vie predstaviť, ako to tam vyzerá. Samotná lokalita je dokonca nebezpečná. Obišli sme všetky vtedajšie pevnôstky. Ich dezolátny stav by sme dokázali opraviť, územie je však ešte zamínované, nevie sa presne, kde jarné zátopy za všetky posledné desaťročia míny zaniesli. Náš arabský sprievodca (zaručene príslušník líbyjskej tajnej služby) ma neúmyselne skoro vyhodil do povetria. Našli sme totiž nevybuchnutý delostrelecký granát, chcel som ho odfotografovať, ale Arab vzal granát do ruky a v sekunde bol pri mne. Granát mu, samozrejme, v ďalšej sekunde vypadol z ruky presne k mojej nohe, ale našťastie nespadol na rozbušku. Ďalší problém bol, že každý záber sa musel trikovať. V púšti postavili dvojitý rad vysokého napätia – v každom zábere by sme na horizonte mali drôty a museli by sme ich neustále zamazávať…
Vy ste však chceli, aby dráma, hoci aj fiktívnych postáv, pôsobila autenticky aj prostredím…
Pobyt v Líbyi mal tú výhodu, že som už presne vedel, aké prostredie mám hľadať a tiež mi pomohol pri písaní scenára, pretože som pochopil genius loci toho miesta. Hľadali sme tri základné lokality, a to v Egypte, Sýrii, Maroku a Tunisku. V Maroku sme našli, ale tam je draho. Vybrali sme Tunisko. Tamojšie lokality boli ešte lepšie, podobajú sa Tobruku na 99 percent. Vytypovali sme si tiež šesť miestnych produkčných spoločností na zaistenie všetkých služieb a mali sme to šťastie, že sme sa dohodli práve s tou najserióznejšou. V púšti sme mali plánovaných 50 filmovacích dní a rezervu štyri dni. Nakrúcalo sa 52 dní, takže dva dni sme ani nevyužili.
Hercom aj kamermanovi Smutnému vraj púšť chýba!
Nedivím sa. Pochopí to zas len ten, kto tam pobudol dlho.
Vraj ste spali pod stanom aj pod širákom...
Hneď prvú noc sme s Robertom Nebřenským spali pod širákom. Prišla menšia piesočná búrka, v noci na nás navialo piesok a ráno naň padla rosa, takže zatvrdol. Prebrali sme sa pokrytí piesočným pancierom. Nemohol som sa piesku zbaviť, neustále mi škrípal v ústach. Tak som ho musel zjesť. Neskôr som to vyriešil, zabalil som si celú hlavu do šálu.
|
|
|
Vyberali ste si málo známych hercov, niektorí stáli pred kamerou po prvý raz. Prečo?
Jan Meduna, hlavný predstaviteľ, bol herecký filmový panic, v živote pred kamerou nestál. Naschvál som si nevybral slávne tváre. Príbeh by potom nebol vierohodný, diváci by nevideli postavu, ale herca, ktorý tú postavu hrá. Český producent obvykle potrebuje slávnych a výborných hercov. Ja som potreboval výborných a nie slávnych hercov. Medunu som videl ako študenta DAMU v predstavení Sluha dvoch pánov. Natoľko ma zaujal, že som si povedal – to bude on. Ale nepovedal som mu to hneď, pretože hercov pre Tobruk som nemohol odhadovať len podľa talentu. Musel som brať do úvahy aj ich morálne, vôľové vlastnosti, ich povahu a ich fyzičku. Vedel som, do čoho pôjdu a potreboval som vedieť, či vydržia. Vedel som, že si musia vzájomne pomáhať. Vedel som, že nesmiem vziať žiadneho herca, ktorý by bol priečny, hysterický, alebo herca s prehnaným egom. Vystavoval som im v duchu akési vysvedčenie a skladal som si ho do mozaiky. Premýšľal som aj o iných hercoch, ale keď som zistil, že by nezapadli do kolektívu, prestal som o nich uvažovať.
S hercami ste prešli aj veľmi tvrdým výcvikom vo Vyškove. Nebolo to zbytočné?
Aby herci všetko vydržali, aby sa zomkli, to bol jeden z dôvodov, prečo som ich nahnal do Vyškova. Chcel som, aby vydržali šialené podmienky, aby boli až na dne. Niežeby som ich chcel trápiť, ale bola to súčasť režijnej prípravy. Vyškov nebol preto, že by som z hercov chcel urobiť vojakov, ako mi zvyknú predhadzovať. Nechcem režírovať hercov, ktorým pri náročnej scéne budem musieť vsugerovať: si vyčerpaný z bojov, je ti smutno – a on pritom večer predtým pil pri bare daikiri. Na pľaci som potom mal zjednodušenú réžiu, herci presne vedeli, čo je to byť v poli unavený. Stačilo len si siahnúť do pamäti a vyvolať tie desivé pocity z nácviku vo Vyškove. Nie je to nič originálne. Clint Eastwood, Oliver Stone, Spielberg tak pracujú. Ja idem len v ich šľapajách. Vedel som, že je to dôležitá časť mozaiky, do ktorej bolo treba doplniť ešte spústu iných kamienkov, skúšanie textov, diskusiu o postavách…
Vzali ste to pekne z gruntu!
V púšti začíname, v púšti končíme, ale aby postavy žili plnokrvným životom, prebral som s hercami ku každej postave akési ich curriculum vitae, akých mali rodičov, súrodencov, čo robili, prečo sa asi hlásili ako dobrovoľníci. Išlo o to, aby sa herci s úlohou stotožnili a dokázali svoju postavu sami pre seba interpretovať. Vo filme to neriešime, ale herci to vedieť museli.
Výhodou je aj vynikajúci kameraman!
Kamera je neuveriteľne vnímavá, trúfam si tvrdiť, že Vladimír Smutný za to dostane nomináciu na Českého leva.
|
|
|
Mnohí vaši herci neboli na vojne, ale vy áno, ešte za totality. Mali ste problémy… Pomohlo vám to pri vojnovom filme?
Problémy na vojne som mal obrovské, v base som bol trikrát, dvakrát ma degradovali… Našťastie rozkaz, že mám nafasovať štrnásť dní basy za útek, prišiel až posledný deň pred prepustením a plukovník ho napokon roztrhal.
Ani vojenský výcvik nepomohol predstaviť si, ako to vo vojsku funguje?
Za boľševíka som na vojne žiadny výcvik ani nemal! Bola to len buzerácia. Ale neskoršie skúsenosti z aktívnych záloh, do ktorých som vstúpil v roku 2000, takže sa zo mňa stal profesionálny záložák, mi pri písaní scenára dosť pomohli k znalosti prostredia, typov ľudí, v spôsobe hovoru. V rámci armádnych „fešáckych“ ciest do Iraku, Afganistanu, Bosny, Kosova som večer sedával s vojakmi a rozprávali sme sa. Uvedomil som si, že nič nie je čiernobiele, motivácie sú zložitejšie a ľudia tiež.
Film je vlastne aj poctou veteránom druhej svetovej vojny. Zároveň má vlastenecký podtext. Organizovali ste predsa tiež vojenské prehliadky, ktoré naznačujú vaše vlastenecké cítenie…
Pripravoval som tri vojenské prehliadky pri príležitosti ukončenia druhej svetovej vojny, v roku 1995 a 2000 v Plzni a pred tromi rokmi na Letenskej pláni v Prahe. Viedli ma k tomu skutočne vlastenecké pohnútky. Ale v zámere filmu nijako nefigurovali. Že má film pridanú hodnotu tohto typu, je tiež pravda, ale nie je to najpodstatnejšie. Samozrejme, som rád, že je to film, ktorý môžem vzťahovať na veteránov a vyjadriť im tak svoju úctu, pripomenúť ľuďom ich hrdinstvo a zásluhy.
Pri Tobruku možno premýšľať, čo je to vlastne zbabelosť a čo je hrdinstvo.
Zbabelosť a hrdinstvo môžu v jednej chvíli jedným byť. Ľudia o tom mávajú skreslenú predstavu. Ani ja to celkom presne neviem. Neviete, či ste hrdina či zbabelec, kým sa nedostanete do medznej situácie. Z hrdinu sa veľmi rýchlo môže stať zbabelec a naopak. Ale čo to je? Ľudská odvaha sa podobá peniazom na vašom účte. A vo vojne len vyberáte, tam nie sú žiadne vklady. Každý, kto ide do vojny, je hrdina. Naše postavy išli do vojny dobrovoľne – tým pádom mali konto odvahy dosť vysoké. Deň čo deň zažívali hrôzy a utrpenie. Odrazu je konto na nule, nemáte z čoho brať. V tú ranu sa z vás ľahko stane takzvaný zbabelec. Je to zložité. Kto je dnes zbabelcom, bol včera hrdinom, ale tiež sa znova môže stať hrdinom. Každý z mužov, ktorí boli vo vojne, mal slabú chvíľku, rovnako ako každý z mojich hercov vo Vyškove. V tú chvíľu záleží na tom, ako sa k tomu postavia ostatní. Odsudzovanie nemôže obstáť. Ovšem pokiaľ človek, zblbnutý sledovaním vojnových filmov v televízii, sa dostane, nedajbože, do bojovej situácie, je jeho šok z reality a zo seba samého desivý – takí ľudia si potom niekedy aj nakladú do gatí. Ale to je pochopiteľné.
Využili ste skutočné príbehy našich vojnových veteránov?
Nie. Niektoré scény sú síce inšpirované ich príhodami, ale postavy, ich osudy sú fiktívne. Využil som aj motívy z iných bojísk, od Dukly, od Sokolova. Možno odborníci skritizujú historickú vernosť. Ale ja som nenakrúcal dokument…
Aj tak ste však dbali na historické rekvizity... a na vyvolanie autentického pocitu...
Niečo dodržať je nutné. Naši skutoční chlapci bojovali pri Tobruku na jeseň v roku 1941. My sme nakrúcali na púšti v augustových horúčavách, napriek tomu museli herci hrať v zimných uniformách, nemohol som im poľaviť. To je hranica, za ktorú nemožno ísť. Bolo však ťažké nájsť dobové zbrane…
Snáď ste nevozili historické zbrane z Čiech až na tuniskú púšť?
Vozili, bolo to veľmi zložité. Nielen na tuniskej, ale aj na českej strane. V dobe, keď hrozí terorizmus, nemôžeme len tak zbaliť guľomet a výbušniny do kufra a odletieť. Len prevoz zbraní so všetkými povoleniami trval päť mesiacov.
Atrapy výbušnín?
Nie, nie. Viezli sme skutočne dynamit. Výbuchy vytvorené trikom by vyzerali všetky rovnako a nevierohodne.
Myslíte, že armáda má pre našu malú zemičku zmysel?
Nejde predsa o našu takzvanú malú zemičku. Nemôžeme si hovoriť, že sme veľmi malí, máme sa dobre, a keby sa niečo stalo, ostatní budú umierať za nás. Sme v NATO, sme súčasťou európskej civilizácie, ktorá má kresťansko-židovské korene, žijeme v nejakom kultúrnom, politickom a náboženskom prostredí a sme jeho súčasťou. Na druhej strane potom stoja ľudia, ktorí neobalene tvrdia, že naša civilizácia, náš spôsob života je zlý a nemorálny a ako taký musí byť zničený. A preto má naša armáda zmysel.
