PODIVUHODNÝ PRÍPAD BENJAMINA BUTTONA

Cestovanie naprieč desaťročiami, miestami a filmovými štýlmi pripomína podľa niektorých kritikov Forresta Gumpa (scenárista Eric Roth práve za Forresta Oscara už má!). Tentoraz životopisný príbeh zvláštneho osudu nemaľuje historickú fresku, ale je s(ú)kromným „biograffity“ na len matnom pozadí amerických dejín, od konca prvej svetovej vojny - po súčasnosť. Jednotlivé obdobia v ňom sprítomňuje dobová móda i štýly kinematografie, evokované napríklad použitím old-coolového Technicoloru, navodzujúceho atmosféru zašlých „klasických“ čias.

A čo na ustavičné porovnávanie s Forrestom Gumpom hovoria samotní tvorcovia? Finchera to hnevá: „Čo to má byť? Namiesto obyčajného človeka v neobyčajných okolnostiach som myslel na neobyčajného človeka vo veľmi všedných okolnostiach“, vraví v interview pre MTV. Scenárista Eric Roth je zdržanlivejší: „No, sú tam isté podobnosti – pikareskná povaha diela, epizodickosť, viete, tá cesta ľudského života, vracanie sa domov... Ale myslím, že „Benjamin“ je z môjho osobného pohľadu zrelšie dielo.“

Film otvára „kunderovsky“ existenciálny titulok: „Životu možno porozumieť len spätne, ale musí sa žiť dopredu.“ V skutočnosti tento presný výrok pochádza od filozofa a teológa – existencialistu Sörena Kierkegaarda. V roku 1920 zasa americký prozaik F.S. Fitzerald napísal novelu o chlapíkovi, ktorý sa narodí ako starec a umiera ako novorodenec. Na prvý pohľad zábavná kuriozitka nebola nič viac, ako článok uverejnený v Coliers Magazine (keď ho predtým odmietli v Metropolitan), ktorý mal mladému spisovateľovi zaplatiť nájomné. No podobenstvu podobná príhoda, údajne inšpirovaná výrokom Marka Twaina, že „život by bol omnoho šťastnejší, keby sme sa rodili 80-roční a postupne dospievali do veku 18“, mu poskytla priestor na filozofovanie o podstate času a pominuteľnosti a nestálosti života. 

V príbehu filmu sa Benjamin rozhodne opustiť bezpečný domov svojho detstva a výdáva sa v ústrety dobrodružstvám sveta. Na svojej ceste stretáva pestré panoptikum postáv, vedľajších či epizódnych, ktoré ho ovplyvnia, ale ktoré zároveň vždy musí opustiť. Jediná, čo sa ustavične vracia, je Daisy.

Každá osoba, ktorú Benjamin stretne, je podľa neho len prechodná. Dielo tak možno čítať aj ako existenciálne podobenstvo: „Benjamin je vo veľmi mladom veku zoznámený z hlbokými aspektmi smrti. Vie, že trávime celý svoj život ustavičným zameriavaním sa na iné veci, len aby sme nemuseli myslieť na jej nevyhnutnosť.“ A všetko, čo máme, máme iba na chvíľu – potom sa treba zmieriť s odchodom.    

Rozdielov oproti predlohe je niekoľko: Daisy sa nevolá Daisy ale Hildegarde, Benjamina vychováva jeho vlastná rodina, a namiesto dcéry má syna. Scenárista Eric Roth, ktorý pracoval na takých projektoch ako Insider, Mníchov či Kauza CIA a samozrejme – Forrest Gump, sa skrátka s pretextom pohral: „Fitzerald ten námet nebral veľmi vážne, skrátka potreboval peniaze. Takže som pri adaptácii cítil väčšiu slobodu dať do toho vlastnú imagináciu,“ hovorí. Preniesť sotva 20-stranovú poviedku v desiatich kratučkých kapitolách do 166 minút filmu považovali mnohí za príliš trúfalé. Projekt, ktorého počiatky siahajú ešte do roku 1994, opustilo medzitým niekoľko režisérov, medzi inými Spike Jonze, Steven Spielberg či Ron Howard. V hlavnej úlohe sa zasa mali objaviť Tom Cruise či John Travolta. Všetko málo. Počítačová technológia 90-tych rokov nestačila, a koncept 4 až 5-tich Benjaminov sa neujal. Až v roku 2005 sa definitívne potvrdilo, že fámy o angažmá Davida Finchera, ktorý v tom čase paralelne pracoval na Zodiacovi, boli pravdivé.