ŽENY MÔJHO MUŽA |
ŽENY MÔJHO MUŽA |
V časoch, keď slovenskí scenáristi píšu „do šuflíka“ a na realizáciu svojich diel neraz čakajú roky, sa Slavene Liptákovej podaril pozoruhodný kúsok. V priebehu necelého roka sa do kín dostali hneď dva celovečerné hrané filmy, nakrútené podľa jej scenárov. Horlivosť, dávka šťastia a poriadny kus smoly – to všetko sa v jej prípade stretlo a z toho, čo mohlo byť základom solídneho umeleckého úspechu, zostal iba úspech štatistický. Tie dva pokusy neboli márne, skôr premárnené. A to zamrzí.
Aj v tomto prípade ide o kritický obraz života v stredoeurópskom veľkomeste, tentoraz sústredený na chlad a prázdnotu v medziľudských vzťahoch. Znie to povedome? Áno, zopár filmových sond do problematiky medziľudských vzťahov sme tu už mali a zvyčajne toho veľa nevysondovali. Ženy môjho muža v porovnaní s domácim filmovým priemerom pôsobia o niečo naliehavejšie vtedy, keď disponujú tým, čo slovenským snímkam zväčša chýba.
![]() |
![]() |
![]() |
„Schopnosť byť patetický, dramatické či dokonca melodramatické gesto“ - týmito slovami Lubor Dohnal v rozhovore pre Film.sk pomenoval to, čoho je podľa neho v našom filme nedostatok. Pátos si vyžaduje odvahu a filmárske majstrovstvo, keďže ho treba dávkovať opatrne. Liptáková a Vojnár odvahu našli, a hoci nedokázali ustrážiť vnútornú jednotu celku, vytvorili množstvo silných momentov, pre ktoré sa návšteva kina oplatí. Nechýbalo veľa a výsledok mohol byť oveľa čistejší.
Ženy môjho muža trpia najmä prebytkom dejových línií a postáv. Mnohé z nich sú zaujímavé, no nemajú dostatok priestoru. Vojnár tento problém rieši filmovou skratkou. V niektorých scénach to zvláda bravúrne, komplikované vzťahové situácie dokáže vyjadriť v dlhých záberoch alebo naopak v strihových sekvenciách bez dialógov. Nakoniec sa však divák zrejme neubráni pocitu, že by o vedľajších postavách chcel vedieť viac. Príbeh ošetrovateľky Evy (Éva Bandor) a zomierajúceho dizajnéra Martina (Vladimír Dlouhý) by vystačil na samostatný film, takto sa musel vtesnať do niekoľkých obrazov.
![]() |
![]() |
![]() |
Centrom, ku ktorému sa zbiehajú všetky línie snímky Ženy môjho muža, sú manželia Hodálovci. Vera (Zdena Studenková) bola kedysi hereckou hviezdou. Vo filme si však neškrtla už roky a aj medzi televíznymi moderátorkami patrí k druhej lige. S neúspechom a starnutím sa vyrovnáva ťažko. Energiu z nej odčerpávajú aj konflikty s manželom – podnikateľom Davidom (Martin Stropnický), ktorý, snáď v dôsledku uponáhľaného a vyprázdneného životného štýlu, trpí zvláštnou psychickou poruchou...
Fascinujúce postavy, bezchybný casting a herecké kreácie patria k silným stránkam filmu. Predovšetkým rola Very Hodálovej, ktorá bola Studenkovej ušitá na telo, v sebe skrýva nesmierny dramatický potenciál. Tvorcovia navyše rafinovane pracujú s prekrývaním postavy a jej hereckej predstaviteľky respektíve jej mediálneho obrazu a vytvárajú tak zvláštne napätie. Prilepená kriminálna zápletka a množstvo paralelných príbehov vzbudzujú dojem, akoby scenáristka a režisér svojim postavám neverili. Sústredenejšia forma by zložitosti a nosnosti charakterov Very a Davida iste zodpovedala viac, než takáto synkretická skladačka. Ženy môjho muža napriek výhradám nie sú prehrou. Na základe prvých odborných i diváckych ohlasov sa však zdá, že prijatie filmu bude rozporuplné.
Ženy môjho muža (SR/ČR/HU, 2009, 82 min.)
Réžia: Ivan Vojnár. Scenár: Slavena Liptáková. Kamera: Vladimír Smutný. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Zdena Studenková, Martin Stropnický, Vladimír Dlouhý, Éva Bandor, Ľubomír Paulovič, Táňa Pauhofová, Jaromír Nosek, Anna Polívková, Magdaléna Bórová