|
VARÍM, VARÍŠ, VARY |
VARÍM, VARÍŠ, VARY |
44. ročník medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch sa nedávno skončil, dojmy z neho sú však stále čerstvé. Vidieť sa dalo opäť množstvo dobrých filmov, niekoľko nevydarených (presný pomer si netrúfam odhadnúť), nejaké tie hviezdy a to všetko zabalené v príjemnej atmosfére festivalu, kde veci (aspoň navonok) fungujú podľa očakávania. Dovoľte mi teda podeliť sa s vami o fakty a zážitky z uplynulého týždňa.
Ako to celé funguje?
Návštevník festivalu má na výber z vacerých alternatív v závislosti od toho, ako dlho sa má v pláne zdržať. Lístky na jednotlivé predstavenia sa dajú kúpit „za hotové“ deň pred premietaním, viac sa však oplatí investovať do akreditácie, na ktorú sa dajú v pokladniach vyzdvihnúť lístky na tri predstavenia denne. Akreditovaný návštevník sa môže na film dostať aj bez lístka, ak je ochotný hodinku-dve postáť v rade pred sálou v nádeji, že zostanú nejaké kreslá neobsadené. Táto metóda, hoci sa to nezdá, je prekvapivo spoľahlivá a s veľkosťou sály sa zvyšuje priamo úmerne aj šanca.
Po skončení predstavenia má každý divák možnosť podieľať sa pomocou špeciálneho hlasovacieho lístka na tom, ktorý film získa divácku cenu, udeľovanú spolu s ostatnými na konci festivalu. Pemietacích sál je dvanásť, z toho štyri (vrátane tej najväčšej s kapacitou vyše tisíc miest) sa nachádzajú v hoteli Thermal, ktorý slúži ako centrála festivalu. Ostatné premietacie miesta sú rozdelené medzi kiná, hotely a divadlá, pričom atmosféra v takýchto improvizovaných sálach historických budov rozhodne nie je na zahodenie.
|
Výnimkou je snáď len nafukovacie kino Espace Dorleans pred Thermalom, ktorého strecha nie vždy odoláva častým zmenám počasia v Karlových Varoch a občas si organizátori musia vypomôcť strategicky umiestnenými vedrami. Navyše z dôvodu dodržania bezpečnostných opatrení je takmer nemožné sa doňho dostať bez lístka bez ohľadu na to, koľko hodín ste si predtým (nezriedka v daždi) odstáli v rade.
Mimochodom, výzdoba Thermalu sa po vlaňajších pestrých farbách a experimentoch so „zeleným červeným kobercom“ niesla v znamení decentnej kombinácie čiernej a bielej za použitia zaujímavého lomeného typu písma a celkovo pôsobila (možno až príliš) striedmym dojmom. Po vzore minulého ročníka boli tento rok predstavené aj dve vtipné nové festivalové zvučky v hlavných úlohách s laureátmi Ceny za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. K Dannymu DeVitovi, Věre Chytilovej, Milošovi Formanovi a Harveymu Keitelovi tak pribudli Jiří Menzel a Andy Garcia.
Filmy predovšetkým
Divák mal tento rok na výber z 226 filmov zo 64 krajín. Neobvykle vysoký počet filmov malo na festivale Slovensko, a to rovných osem (plus dva staršie československé). Radosť je o to väčšia, že film Osadné získal cenu za najlepší dokumentárny film nad 30 minút. Filmy boli rozdelené do 26-tich sekcií. Niektoré z nich vám v nasledovných odstavcoch priblížim prostredníctvom tých výraznejších z filmov, ktoré sa mi podarilo zhliadnuť.
Zo Súťažnej sekcie som videl dva filmy. Prvým bol film Duše Paula Giamattiho (Cold Souls, USA, 2008), ktorý svojím českým distribučným názvom odkazuje na film V koži Johna Malkovicha, ale spoločné majú len to, že v oboch hrajú hlavní predstavitelia sami seba. Giamatti sa predstavuje ako frustrovaný herec, ktorý počas skúšobného procesu v divadle využije šancu extrahovať a zmraziť svoju dušu, ktorá mu podľa neho prekáža v práci. Tento absurdný námet je spočiatku rozvíjaný celkom vtipne, ale s pribúdajúcou stopážou sa nápady aj humor vytrácajú. Film uviedla delegácia pozostávajúca z kameramana a (asi tehotnej) režisérky Sophie Barthes.
|
|
|
Druhým filmom bola Villa Amalia (Villa Amalia, Francúzsko / Švajčiarsko, 2008) v hlavnej úlohe s Isabelle Huppert (Pianistka), ktorá film uviedla a na festivale prevzala Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Pojednáva o žene v stredných rokoch, ktorá sa po odhalení nevery milenca zbavuje všetkých pút a zakotví na talianskom ostrove v dome zvanom „Vila Amália“, kde začína nový život. Nespočetnekrát videná téma síce neprináša nič nové, ale ani napriek tomu a zjavným dieram v logike deja nenudí, predovšetkým vďaka hlavnej predstaviteľke.
V tejto sekcii bol uvedený aj slovenský film Pokoj v duši. Hoci ocenenie nezískal, už samotné zaradenie do súťaže sa dá hodnotiť ako pozitívum. Absolvoval som tlačovú konferenciu s režisérom, predstaviteľmi hlavných mužských úloh a autorkou titulnej piesne Janou Kirschner, ktorá vtipne poznamenala, že dôkazom kvality piesne je aj jej prvenstvo v hranosti v krematóriách. Nezostáva mi nič iné, len súhlasiť.
Rovnaký počet filmov som videl aj v rámci Nesúťažnej sekcie hlavného programu. Prvým z nich je režijný počin Antonia Banderasa Letní déšť (El camino de los ingleses, Španielsko / VB, 2006). Veľká sála Thermalu pri jeho jedinej projekcii doslova praskala vo švoch, čo ale nebolo spôsobené ani tak filmom samotným, ako skôr osobným uvedením režiséra, ktorý pri tej príležitosti prevzal aj Cenu prezidenta MFF Karlovy Vary. Film bol o partii mladých ľudí zo španielskej Malagy a podľa slov režiséra išlo o poctu všetkým jeho známym z mladosti, ktorí mali od života veľké očakávania, ale nakoniec sa museli spokojiť s tým, čo im bolo dopriate.
Druhým filmom bola svetová premiéra očakávaného horroru Juraja Herza T.M.A. (T.M.A., ČR, 2008), odprezentovaná početnou delegáciou. Napriek niekoľkým pôsobivým atmosférickým záberom vyčítam filmu okrem chatrného a predvídateľného deja (čo by až tak nevadilo) predovšetkým nevydarený casting. Hlavný hrdina je extrémne nesympatický a je len veľmi obiažne sa oňho nejakým spôsobom báť. Mieru hereckého umu Ivana Franěka si netrúfam hodnotiť aj preto, že najväčší priestor vo filme dostala jeho ofina, zakrývajúca polovicu tváre.
|
|
|
V Súťaži dokumentárnych filmov som síce prepásol ocenené Osadné, videl som ale mnohými odporúčaný film Bzučení hmyzu: zápisky mumie (The Sound of Insects: Records of a Mummy, Švajčiarsko, 2009). Napriek nálepke „dokument“ ide skôr o adapráciu knihy založenej na nájdených záznamoch popisujúcich stavy človeka, ktorý sa dobrovoľne rozhodol spáchať samovraždu vyhladovením. Svojím spôsobom pútavé a napínavé rozprávanie je sprevádzané ilustračnými zábermi, ktoré nie vždy súvisia s popisovaným dejom, budovaniu ťaživej atmosféry ale zdarilo prispievajú.
Najzaujímavejšie filmové zážitky mi priniesli 3 filmy zo sekcie Otvorené oči. Film Antikrist (Antichrist, Dánsko / Nemecko / Švédsko / Francúzsko / Taliansko / Poľsko, 2009) sprevádzali už vopred povesti o kontroverznom prijatí v Cannes, odrezávaní genitálií a brutalite, ale aj o tom, že ide podľa slov režiséra Larsa von Triera o jeho posledný film. Dúfam, že tento výrok nie je pravdou, lebo napriek všetkému je Antikrist ďalším zaujímavým prvkom v mozaike originálnych filmov tvorcu Tanečnice v tme, alebo Dogville. Za zmienku stojí aj fakt, že napriek neskorej hodine ma tento film o manželoch, vyrovnávajúcich sa so smrťou syna v opustenej lesnej chate narozdiel od iných nočných filmov udržal bdelého od začiatku až do konca.
Najnovší film Pedra Almodóvara Rozorvané objatia (Los Abrazos Rotos, Španielsko, 2009) s Penélope Cruz o spomienkach slepého spisovateľa síce nenadchol, ale dojmy z neho sú vďaka niekoľkým veľmi vydareným scénam prevažne pozitívne. Veľkým prekvapením bol však pre mňa najnovší film Michaela Hanekeho Bílá stuha (Das weisse Band, Nemecko / Rakúsko / Francúuzsko / Taliansko, 2009) o záhadných udalostiach v nemeckom mestečku z obdobia prvej svetovej vojny. Čiernobiely, “oldschoolovo” nasnímaný film nie je pre každého, milovníci úsporného prirodzeného herectva a napínavej amosféry ho ale určite ocenia.
Zo sekcie Horizonty som absolvoval film Jima Jarmuscha Hranice ovládania (The Limits of Control, USA / Španelsko / Japonsko, 2009) za prítomnosti hlavného predstaviteľa a stabilného člena Jarmuschovho hereckého ansámblu Isaacha De Bankolé (ktorý rozprával trocha viac, než sa patrí a stihol poďakovať snáď aj starej mame z druhého kolena). Ukázalo sa, že ide o jeden z tých filmov, ktoré nevedú od nikiaľ nikam, v ktorých hlavná postava nerozpráva a keď už, tak to nedáva zmysel. Časy Jarmuschových filmov ako Noc na Zemi sa už asi nevrátia, ale flintu zatiaľ do žita nehádžem. Oproti tomu posledný film Francoisa Ozona Ricky (Ricky, Francúzsko / Taliansko, 2009) bol pre mňa o dosť príjemnejším zážitkom aj vďaka prekvapivej pointe (film začína ako sociálna dráma, pokračuje ako thriller s nadprirodzenými prvkami a nakoniec skončí ako poetická rozprávka).
V rámci Iného pohľadu okrem vydareného slovenského Nedodržaného sľubu, (ktorý som predtým v kine nestihol a na festivale som si to vynahradil) stojí za zmienku vtipne nakrútená biografia Bronson (Bronson, VB, 2008) o najslávnejšom britskom väzňovi. Z celkom iných dôvodov stojí za zmienku aj pre mňa najväčší omyl festivalu – Slepé prase chce létat (Babi buta yang ingin terbang, Indonézia, 2008). Absurdný film bez akéhokoľvek dešifrovateľného posolstva, by sa najlepšie dal charakterizovať ako sled absurdných a extrémne nudných scén typu “60-ročný slepý zubár a jeho vnučka spievajú spolu s rádiom”, alebo “dvaja neatraktívni homosexuáli súložia s 60-ročným slepým zubárom”. Tento film mi okrem iného zhnusil pieseň I Just Call To Say I Love You, ktorá sa v ňom ozvala minimálne 20-krát. Režisérsky objav menom Edwin bol na premietaní prítomný, ale na otázky a odpovede som radšej nezostal.
Spomeniem ešte sekciu Polnočné filmy, ktorá sa u divákov teší veľkej obľube. Film Černej Dynamit (Black Dynamite, USA, 2009) vznikol na základe falošnej upútavky uverejnenej na YouTube, čo režisér Scott Sanders považuje za najlepší spôsob získavania financií na film, nakoľko scenáre vraj nikto nečíta. Ide o paródiu na filmy žánru blaxploitation, ktorá má svoje svetlé momenty, ale rovnaký zážitok by bežnému divákovi zaručil aj akýkoľvek zo starších filmov spomínaného žánru. Niečím podobným je Jattáman (Yatterman, Japonsko, 2008) kultového režiséra Takashiho Miike, ale tentoraz ide o hranú poctu kreslenému seriálu, čiže výsledok je do veľkej miery uletený, absurdný, farebný a japonský, ale napriek tomu zábavný (predovšetkým hudobné čísla).
Hviezdy tiež nie sú na zahodenie
Okrem už spomínaných - humorom a pozitívnou energiou sršiaceho Antonia Banderasa, rezervovanej Isabelle Huppert a prehnane komunikatívneho Isaacha de Bankolé bol hosťom tohtoročného festivalu aj John Malkovich, ktorý tiež prevzal Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Bežný divák ho mal možnosť vidieť aj na takzvanej “Master Class”, čo je séria stretnutí s hercami, režisérmi a inými filmovými tvorcami, ktorí prítomným divákom odpovedajú na otázky súvisiace s ich tvorbou (akási obdoba tlačovej konferencie). Tí, ktorí prišli na festival hneď v prvý deň, mohli vidieť aj Miloša Formana, ktorý tu absolvoval premiéru svojho najnovšieho filmu Dobře placená procházka.
Aby sa nezabudlo
Zhodou okolností sa mi podarilo vyhnúť sa všetkým oceneným filmom a tak len pre poriadok dopĺňam, že v Súťažnej sekcii zvíťazil Anděl u moře (Un Ange à la mer, Belgicko, 2009), ktorý si odniesol aj cenu za najlepší mužský herecký výkon (Olivier Gourment). Divácky najúspešnejším bol film Na velikosti záleží (Sipur Gadol, Izrael / Nemecko / Francúzsko, 2009).
Čo dodať na záver?
Festival sa síce skončil, ale slovami jeho prezidenta Jiřího Bartošku sa už od prvého dňa jeho konania intenzívne pripravuje jeho budúci ročník. Uvidíme sa teda o rok.
