|
UNESENÝ FILMOM - REPORTÁŽ Z 11. MFF BRATISLAVA |
UNESENÝ FILMOM - REPORTÁŽ Z 11. MFF BRATISLAVA |
Ako sa dalo očakávať, zásadné personálne zmeny v štábe bratislavského MFF sa počas jeho 11. ročníka viditeľne prejavili hneď vo viacerých ohľadoch. Pre návštevníkov bol určite najbadateľnejším rozdielom oproti minulosti výber filmov a fakt, že mnoho bratislavských projekcií uvádzal (takmer všetky, ktorých som sa osobne zúčastnil) nový umelecký riaditeľ Matthieu Darras. Už pri letmom pohľade do programovej brožúry a katalógu bolo zrejmé, že sa Darras a jeho tím rozhodli vyskúšať novú cestu. Dá sa povedať, že si na to organizátori vybrali príhodný čas, keďže festival týmto vydaním vstúpil do svojej druhej desaťročnice.
Programová štruktúra pozostávala z troch hlavných sekcií, pričom dve z nich mali tri a jedna štyri podsekcie. Oproti predošlým edíciám festivalu vzrástol počet súťaží. Okrem tradičnej súťaže prvých a druhých hraných filmov sa tentoraz o priazeň špecializovaných porôt uchádzali aj dokumenty a krátke filmy. Pripomínam, že každá súťaž mala teda vlastnú porotu, v prípade hraných filmov ich bolo niekoľko, ako býva zvykom (hlavná, FIPRESCI, ekumenická, študentská). Sekcia Panoráma v troch blokoch predstavovala diela ocenené na rôznych festivaloch, nezávislé produkcie a pestrú žánrovú zmes súčasnej kinematografie. (Takto delenie sekcie definoval katalóg festivalu, no išlo o pomerne priepustné hranice: napríklad Policajný, adj. Cornelia Porumboia vyhral v Cannes v rámci sekcie Un Certain Regard cenu poroty a cenu FIPRESCI, čím by sa kvalifikoval do skupiny víťazov festivalov, no zaradený bol medzi nezávislé filmy. Pod finálnu podobu jednotlivých podsekcií sa teda mohol podpísať aj fakt, že v každej z nich sa objavilo nakoniec práve 12 filmov.) Aj tu sa objavili hlavne filmy, ktoré často ostali v tieni kontroverznejších, úspešnejších alebo jednoducho kvalitnejších konkurentov z medzinárodných fór.
|
|
No a v rámci Focus-u mohli diváci sledovať prezentáciu súčasnej brazílskej audiovizuálnej produkcie, mini-portréty troch osobností svetovej kinematografie (herečka Hiam Abbass a režiséri Karen Šachnazarov a Jonathan Nossiter) a prehliadku diel venovaných téme jedla. Sekciu dopĺňal ešte výber z domácej tvorby, pričom dôraz bol kladený na premiéry, resp. filmy neuvádzané v priebehu roka v širšej kino-distribúcii (vidieť sa tak dali napríklad absolventské filmy poslucháčov VŠMU).
Ako sa Matthieu Darras vyjadril v rozhovore pred festivalom, základným kritériom výberu filmov nemusela byť vždy kvalita (akokoľvek subjektívna je táto kategória, ako nezabudol pripomenúť). S kolegami si dali za cieľ predstaviť slovenskému divákovi čo najširšie spektrum podôb súčasnej kinematografie. Celkom jednoznačne o tom svedčí napríklad sekcia Toto je Brazília. Tá predstavovala u nás, dovolím si tvrdiť, prakticky úplne neznámu kinematografiu. Na druhej strane, veľmi široký záber niekedy znemožňoval sledovať jednotlivé užšie ohraničené trendy a prúdy (síce sa v úvodoch pred projekciami spomínala obroda čílskeho filmu, no 2-3 tituly asi za dostatočne reprezentatívnu vzorku považovať nemožno). Festival pokračoval aj v predstavovaní slovenským divákom už čiastočne známych filmárskych regiónov či fenoménov (tzv. rumunská nová vlna bola napríklad zastúpená dielami Rozprávky Zlatého veku kolektívu autorov zoskupeného okolo víťaza Zlatej palmy v Cannes spred dvoch rokov – Cristiana Mungiua, či už spomenutý Policajný, adj.).
|
|
Dá sa teda konštatovať, že diváci boli akoby vyzývaní pristupovať k filmom s čistou mysľou, o mnohých z nich sme totiž pred festivalom vôbec nepočuli. Návšteva projekcie bola do značnej miery ovplyvnená atraktivitou anotácie v katalógu alebo ešte jednoduchšie – dostupnosťou lístkov. Apropo, k tomu sa viaže niekoľko výhrad. Ako pomerne zásadný problém sa ukázala skutočnosť, že akreditovaní návštevníci (z kategórie novinár či účastník, ale aj držitelia permanentiek) sa nedostali na projekciu zvoleného filmu, hoci kapacita projekčnej sály nebola ani zďaleka naplnená. Dôvodom bol fakt, že pre nich bolo vyhradených 40% miest v sále. Ide o nie celkom korektnú diskrimináciu: prečo má byť viac než polovica sedadiel vyhradená pre platiacich návštevníkov, zvlášť keď sa zohľadní fakt, že na rozdiel od akreditovaných si môžu lístky kúpiť so značným predstihom? Prečo nemôže fungovať systém – kto prv príde, ten prv berie? Alebo aspoň by sa mohli zapĺňať sály po oficiálnom začiatku premietania (záujemcovia by o nič neprišli, keďže sa začínalo pravidelne 10 – 15 minút po avizovanom čase).
Druhou chybičkou krásy bol toho roku katalóg, kde sa objavilo viacero chýb, jazykových aj faktografických, a kvalita anotácií bola v niektorých prípadoch diskutabilná. Síce môže ísť na prvý pohľad o nepodstatnú maličkosť, no skutočný význam sa ukáže až vtedy, keď je človek odkázaný práve na tento zdroj informácií pri výbere filmu, nakoľko tituly a tvorcov nepozná. Jednoznačne pozitívne však treba hodnotiť prítomnosť anglických titulkov prakticky na všetkých kópiách neanglofónnych filmov. Pre divákov ide o nespornú výhodu, keď sú často vďaka tomu ušetrení simultánneho tlmočenia (nejde teraz o kvalitu tohto aktu, tú som nemal možnosť posúdiť, ale o jeho rušivú podstatu).
11. MFF Bratislava bol opäť zásadnou udalosťou pre priaznivcov filmového umenia. Bude zaujímavé sledovať, či a ako sa v najbližších ročníkoch bude dariť vynovenému štábu zvyšovať medzinárodné renomé festivalu. Prítomnosť mnohých zahraničných hostí už tento rok naznačovala, že by zvolený prístup nemusel viesť do slepej uličky.
