AKÝ BOL 12 ROČNÍK MFF BRATISLAVA?

Z tohto uhľa pohľadu je presun termínu o mesiac skôr veľmi rozumným ťahom, aj keď tým najrozumnejším, no v súčasnosti nezrealizovateľným, by bolo opustenie týchto priestorov, ktoré festivalu jedine škodia. Politika Palace Cinemas je veľmi jasná - zarobiť čo najviac peňazí, pričom im nezáleží na celkovom počte ľudí v kinosále. To sa už ukázalo aj minulý rok a v nastúpenom trende sa pokračovalo aj v tom súčasnom. Akreditovaní účastníci majú rezervovaných 40% kinosály a ostatné je ponechané pre platiacich divákov. Do 40% spadajú všetci VIP hostia, porota, novinári atď., v skratke ľudia s „kartičkou“. Niektorí z nich si však môžu vyberať lístky aj na viac dní dopredu, resp. na celý festival a mnohí z nich tak aj učinili. Tým pádom sa stalo, že si divák prišiel vybrať poobede lístky na nasledujúci deň, no mal smolu, pretože na neho žiadne nezvýšili.

Zarážajúce bolo zistenie, že kinosály ostávali permanentne z polovice prázdne. Posledné dva festivalové dni sa to zázrakom podarilo zrušiť, no mnohí diváci sa o tom buď vôbec nedozvedeli, pretože rezignovali pri pohľade na žltou páskou vyznačené projekcie (t. z. film je pre akreditovaných vypredaný) na ostávajúce dva dni, alebo už jednoducho nemali chuť sa po tých zmätkoch vrátiť do kina. Myslím, že nebudem triafať úplne vedľa, keď poviem, že sa jedná o svetový unikát, pretože ak sa porotca nedostane do kina, na zvolenú projekciu, len kvôli stanovenej kvóte, je na mieste zamyslieť sa.

Iný problém ešte vyvstáva z kvality projekcií. Človek nezoženie vstup na akreditáciu, tak si ho za nejaké 3 eurá kúpi a nakoniec s prekvapením zistí, že projekcia je nekvalitná. Takých bolo tento rok neúrekom. Diváci na filme Mama či One Man Show so zdesením zistili po viac ako dvadsiatich minútach, že sledovali film v zlom pomere strán, pretože až vtedy si to niekto zodpovedný všimol a rýchlo to napravil. Iné problémy sprevádzali projekcie filmov Žena na pláži, ktorý bol pravdepodobne hraný zo screeneru, pretože počas celej projekcie svietil v rohu nápis preview, druhé premietanie Stromu, kde ostal zapnutý projektor, cez ktorý bol premietaný súťažný predfilm a rušil tak projekciu, či This movie is broken, ktorý bol skutočne na začiatku „rozbitý“ a to by som mohol pokračovať pokazenými začiatkami projekcií filmov Família,, Modra či prehodenými kotúčmi na filme Mission London. Samozrejme problémom sa nedá nikdy vyhnúť a najmä sa nedá predpovedať, kedy odmietne poslušnosť projektor či iné zariadenie. No zjavne v mnohých prípadoch nejde len o technické nedostatky.

Prejdime však k programu. Za istú zmenu sa dá považovať aj návrat k akejsi festivalovej tendenčnosti. Po minuloročnom experimente s „neznámym“ sa programátori rozhodli koncipovať program z nováčikov ako aj zo známych mien. Súťaž obsahovala takmer výhradne pre slovenské publikum neznáme tituly a neznáme mená. Súčasná nemainstreamová kinematografia v sebe takmer výhradne nesie smutné posolstvá reality, zameriava sa z veľkej miery na vyrozprávanie negatívnych zážitkov, či šokujúcich svedectiev. Debut je vždy tým najčistejším produktom, ktorý režisér ponúka filmovému svetu. Melanchólia, smútok, šok či nostalgia aj tento rok tvorili najhlavnejšiu náplň súťaže.

Z desiatich filmov súťažnej sekcie rozhodne stál za pozornosť kanadský film 10 ½ režiséra Daniela Groua. Rozprával príbeh desaťročného neposedného, neposlušného, zlého a surovo sa k okoliu správajúceho chlapca, ktorého matka bola zatvorená na psychiatrii a nezamestnaný otec nemal prostriedky, aby sa o neho staral. Chlapec bol preto poslaný do výchovného centra pre mladistvých, kde prepadal neuveriteľne silným a dlhým záchvatom zlosti. Samotný príbeh sa síce od začiatku príliš plocho zameriaval len na hlavnú postavu, na jeho afekty, no postupným rozvíjaním deja a odhaľovaním príčin, ktoré stáli za chlapcovou (ne)výchovou, v konečnom dôsledku tvrdo útočil na inštitúcie, ktoré podobné „prípady“ produkujú. Nenávidená postava sa tak veľmi rýchlo zmenila na poľutovania hodnú. Sčasti sa dá 10 ½ zaradiť do súčasne veľmi rozšírenej vlny o väzenských filmoch. Kvalitu dosiahol aj vďaka brilantnému výkonu 12 ročného Roberta Naylora, v podaní ktorého zobrazené výrony hnevu pôsobia vskutku mrazivo.

Zo súťaže za bizarnú skúsenosť stál ruský film Mama manželov Renardovcov. Stal sa vhodným príkladom k úvahám o podstate a povahe filmu samotného. Aby bolo jasné o čo ide: v nie viac ako dvanástich záberoch, úplne bez slov či hudby, sledujeme každodenné činnosti veľmi obézneho mladíka a jeho mamy, ktorá sa o neho pedantne stará – varí mu, kúpe ho, perie atď. Tento film úplne vyprázdňuje naráciu, vôbec nemôžeme hovoriť o príbehu, no zároveň to nie je dokument ani reportáž zo skutočnosti. Nejde samozrejme o žiadnu novinku, pretože podobné filmy už vznikajú dávnejšie, no Mama zašla až na pomyselnú hranicu toho, čo sa dá akceptovať za filmové umenie.

Zo známejších titulov treba určite vidieť 'Tamara Drewe' Stephena Frearsa, z rovnakej školy pochádzajúceho Mikea Leigha s novým filmom Another Year, White material od vynikajúcej francúzskej režisérky Claire Denis, adaptáciu brilantnej knihy Kazuo Ishiguroa Never let me go v réžii Marka Romaneka či najnovší francúzsky počin iránskeho režiséra Abbasa Kiarostamiho Copie conforme so Juliette Binocheovou v hlavnej úlohe, ktoré spoločne spája (okrem Denisovej filmu) problematika partnerských vzťahov. Niektoré z nich sa pravdepodobne dostanú aj do slovenskej distribúcie.

V skratke aspoň o jednom z nich. Angličan Mike Leigh už nikomu nemusí dokazovať, že je výborný režisér. Stačí sa pozrieť na jeho filmografiu – Naked, Secrets & Lies, Vera Drake a iné – a každý jeho nový projekt sa stretne s veľkým očakávaním. S filmom Another year nastavenú latku nemusel podliezať a udržal ju po celý čas veľmi vysoko. Zo zásobárne svojich obľúbených hercov vybral takmer všetky najznámejšie, ktoré postavil do odlišných pozícií a vytvoril veľmi zaujímavý a pútavý, tragicko-komický kokteil o generácii, ktorej plodné roky života sa postupne strácajú ako sneh s prichádzajúcou jarou – cyklus života je tu priamo zvýraznený nielen rozdelením deja na štyri (ročné) obdobia, ale najmä prostredníctvom zástupcov všetkých generácii; v istom zmysle sleduje príbeh od kolísky až po hrob. Celý príbeh sa odohráva okolo šťastného manželského páru počas jednoročného cyklu. Permanentne sme svedkami návštev ich nešťastných priateľov, ktorí u nich hľadajú radu a pochopenie a taktiež príležitosť utopiť smútok v alkohole. Prílišnú vážnosť a tragickosť postáv Leigh odľahčuje svojim špecifickým čiernym zmyslom pre humor. Mnohé smutné scény smerujúce k patetickosti sa tak razom menia na (trpko) vtipné. To všetko zásluhou réžie a výborných hereckých výkonov.