|
RECENZIE NAJSILNEJŠÍCH FILMOV Z 15. MFF BA |
RECENZIE NAJSILNEJŠÍCH FILMOV Z 15. MFF BA |
Už pätnásty rok mali diváci možnosť zúčastniť sa filmovej udalosti, ktorou je Medzinárodný filmový festival Bratislava, prebiehajúci v uplynulých dňoch v štyroch kamenných mestských kinách a v nočnom klube Batelier. Víťazom festivalu sa stal film slovinského režiséra Rok Biceka Triedny nepriateľ, ktorý bol od začiatku mnohými favorizovaný.
TEXT OBSAHUJE SPOILERY
Dej filmu Triedny nepriateľ je zasadený do stredoškolského prostredia a do priestorov školy sústredí všetok filmový čas, čím umocňuje zdanlivú bezvýchodiskovosť konfliktu, ktorý sa odohráva medzi triedou a ich učiteľom Nemeckého jazyka. Dômyselná dramaturgia s pevne uzavretou štruktúrou sa sústredí na jeden hlavný problém, ktorý spustí samovražda jednej zo žiačok školy. Triedu možno označiť za kolektívneho hrdinu s jedným jasným cieľom, z ktorého sa postupne vyčlení niekoľko „hlavných“ postáv, avšak ani tieto nedominujú, v konečnom dôsledku všetci zdieľajú jeden názor, ťahajú za jeden povraz. Učiteľ je z psychologického hľadiska najkomplexnejšou, ale aj najrozporuplnejšou postavou, jeho motivácie zostať v triede, ktorá proti nemu vedie boj sú neuveriteľné. Postoj vedenia školy, jej učiteľov a rodičov je nanajvýš detinský, konanie postáv v mnohých prípadoch pôsobí neprirodzene, je citeľný „program“ a v príbehu presakuje tlak režiséra/scenáristu. To, že sa Rok Bicek inšpiroval skutočnými udalosťami a príbeh vystaval podľa „zákonov“ pravdepodobnosti nie je zárukou vierohodnej fabuly, pretože na to by musel príbeh siahnuť hlbšie do svojich zásob a o tom, že ich má, niet pochýb, téma rebélie voči autoritám je nesmrteľná.
Nosnou udalosťou, od ktorej sa konflikt celého filmu odvíja, je obvinenie učiteľa triedou z toho, že môže za smrť spolužiačky, ktorá kvôli nemu spáchala samovraždu na základe jedného rozhovoru s ním (rozhovoru ani nie tak negatívneho, predsa ju pochválil) je vysoko nepravdepodobné. Odboj, ktorý trieda spoločne proti učiteľovi zaháji je varírovaním, v princípe toho istého a to dať učiteľovi vyžrať, ako sa správa a príbeh dlho prešľapuje na jednom mieste, aby sa na konci školského roka veci konečne vyriešili. Obe strany ospravedlnia svoje chovanie verejným prejavom, za žiakov prečíta svoju esej o bolesti zo straty jedna zo spolužiačok, čím definuje pocity celej triedy. Učiteľ vysvetľuje svoj netradičný prístup, no záverečná „obhajoba“ mu neuberá na arogancii a bezcitnosti.
|
|
Aj napriek výhradám je film Triedny nepriateľ zárukou kvalitnej drámy zobrazujúcej krehkosť dospievajúceho človeka pod náporom zmien formujúcich jeho pohľad na svet, spoločnosť, ale najmä pohľad na seba samotného. To, aké stanovisko v danej situácii zaujmú je skúškou dospelosti, či sú však žiaci posilnený udalosťou a múdrejší z citácií Thomasa Manna zostáva v závere otáznym. Triedneho nepriateľa možno zaradiť medzi filmy zo školského prostredia, v ktorých je hlavným dejovým motívom boj skupiny študentov s autoritami a pravidlami danými systémom, v konečnom dôsledku rebélia definuje dospievanie. Je to ambiciózne dielo a ani režisér Laurent Cantet by sa nemal uraziť, keď film Triedny nepriateľ prirovnám k jeho dielu Entre les murs, ktoré je špičkovým dielom kategórie filmov zo školského prostredia.
V hlavnej súťažnej sekcii sa objavili dva turecké filmy, jedným z nich je Yozgat blues režiséra Mahmuta Fazil Coskuna. Hlavnými postavami filmu je starnúci druhotriedny muzikant Javuz, vokalistka Nesa a miestny holič Sabri. Javuz odchádza do Yozgatu s vierou v oživenie zašlej slávy hudobníka a s vidinou nového začiatku sa k nemu pridáva Nesa, ktorú rovnako ako Javuza, v Istanbule nič nedrží. Nesina „kariéra“ sa začne sľubne vyvíjať, stáva sa súčasťou miestnej umeleckej scény a Javuz sa snaží všemožne chrániť jej ilúzie, zamlčí jej pravdu o tom, že ich hudobná kariéra skončila skôr ako mohla začať. Príbeh pracuje so schémou ľúbostného trojuholníka, dvaja muži, jedna žena, pričom láska zostáva v platonickej rovine, samotárske postavy nachádzajú blízkosť. Yozgat blues je civilne rozprávaný príbeh, svojou estetikou škaredosti však môže diváka odradiť, no jeho sila vychádza z postáv, ich naivné vnímanie života (a umenia) je svojsky sympatické a vďaka ich nehynúcemu idealizmu a pekným gestám vyznieva príbeh napokon optimisticky, smutno-smiešne, aj napriek chladne šedivej a trochu ponurej atmosfére dominujúcej obrazovo výtvarnému stvárneniu.
V sekcii Príbehy- filmy životnej sily sa objavilo niekoľko tematicky zaujímavých filmov, z ktorých najvýraznejšie sú Broken Circle Breakdown, talentovaného belgického režiséra Felix Van Groeningena a film Wadjda, debutujúcej režisérky Haify Al-Mansour, ktorá je historicky prvou ženskou režisérkou Saudskej Arábie.
|
|
Miernym sklamaním je debut talianskej režisérky Valerie Golino Miele, ktorý je príbehom mladej ženy pomáhajúcej chorým ľuďom rozhodnutým umrieť. Aj napriek silnej téme- eutanázii, stráca film potenciál a v konečnom dôsledku tápa v rozvláčnom príbehu. Vsádza na zvláštne charaktery hlavných postáv, no ani tie nie sú zárukou upútania divákovej pozornosti, príbehu by neuškodilo centralizovať sa na jeden motív a rozvíjať ho do hĺbky, sústrediť pozornosť na podstatné (v tomto prípade to mohol byť trochu bizarný vzťah dvoch hlavných postáv), namiesto toho zostáva pri povrchných náčrtoch a štandardných konštatovaniach.
Wadjda rozvíja tému slobody a postavenia žien v spoločnosti Saudskej Arábie cez príbeh o dievčatku túžiacom po bicykli. Príbeh filmu má dve dejové línie, jednou z nich je Wadjdina „cesta“ za bicyklom, druhou je rozpadajúci sa vzťah jej rodičov. Ťažká téma neslobody a nerovnosti v arabskej spoločnosti je odľahčená humorom, no cítiť prílišnú idealizáciu, čoho dôkazom je i nie veľmi uveriteľný happy end. Spoločenské normy, pravidlá a tradície sú v arabskom svete prísne, ženy a muži majú striktne určené hranice, ktorých prekročenie je neprípustné. Film má občas tendenciu samoúčelne ukazovať scény s jediným opodstatnením- vykresliť mozaiku neprávostí, s ktorými sa žena v spoločnosti každodenne stretáva. Režisérka zdôrazňuje ženskú silu, tendenčne ukazuje nezmyselnosť prísnych pravidiel, ktoré sú dôsledkom rozpadu rodiny (nevýhoda ženského pohlavia má aj finančné opodstatnenie, pre dievča musí rodina pripraviť veno a stáva sa kľúčovým dôvodom prečo sa otec musí druhý krát oženiť), jej pohľad miestami výrazne hraničí s feminizmom (aj keď sa snaží vysvetliť motivácie otca opúšťajúceho rodinu) a vyznieva pateticky či neautenticky. Aj napriek nedostatkom v motivácii postáv (vynútený záver, kedy matka zázračne zmení názor a dcére kúpi bicykel, aj keď po celý čas neústupčivo presadzuje názor rešpektovať dané pravidlá) sme ochotní akceptovať jej pohľad a brať mierne zveličený príbeh s morálnym posolstvom ako „rozprávkový“. Oceňujem najmä prienik do každodennosti a ozrejmenie spoločenských pravidiel krajiny, ktorá je pre tuzemského diváka stále exotická, ale aj plastický charakter hlavnej postavy.
Malá Wadjda svojím rebelantstvom a inklinácii k západnej kultúre (najmä hudbe) pripomína hlavnú postavu animovaného filmu Persepolis, mladú Marjane, ktorá rovnako tvrdohlavo bojuje s ideológiou iránskeho režimu. Wadjdu možno odporučiť ako príjemný rodinný film s optimistickým pohľadom na svet, ktorého bonusom je návod na to, ako zvíťaziť nad systémom: jednoducho si nepriateľa nakloňte na svoju stranu a neprestávajte byť sami sebou.
|
|
Broken Circle Breakdown je príkladom výborne zvládnutého žánru melodrámy, dômyselne pracuje s konvenciami a dosahuje tak u diváka silnú emocionalitu bez toho, aby sme mu vyčítali citové vydieranie. Silný ľúbostný vzťah Didiera a Elise, páru plného kontrastov, ktorý je výrazný nie len vizuálne, ale extrémom sa nevyhýba ani pri charakterizácii a definícii postáv (spája ich zasnená idealizácia Ameriky), ani pri rozvíjaní konfliktu a lásky končiacej fatálne. Životnú idylku zasiahne ťažká udalosť, choroba a smrť dieťaťa. Dramaturgicky využíva retrospektívy, kladie dôraz na vyvážené striedanie sa šťastných a tragických obrazov, čím u diváka odľahčuje negatívne emócie. Práca s metaforickým klišé a využívanie symbolov ako sú vtáky, či hviezdy, „americký sen“ (ktorý sa Didierovi postupne pod náporom daných udalostí rúca), ateizmus verzus viera, country hudba, alebo aj akt vytvárania si spomienok prostredníctvom tetovania a posledný odkaz, ktorý Elise Didierovi na koži zanechá pred predávkovaním, tieto motívy absolútne neprekážajú, divák ich príjme, pretože sú vyvážené podmanivým príbehom a strhujúcimi postavami, s ktorými sa absolútne stotožníme a sme ochotní príbeh emocionálne prežiť spolu s nimi bez ohľadu na to, koľkokrát sme už podobné dejové motívy a schémy videli v iných filmoch.
V sekcii Proti prúdu sa objavil film s výborným Robertom Redfordom Všetko je stratené, ktorý je ojedinelým kinematografickým úkazom. Prakticky sa po celý čas (okrem záverečnej ruky „osudu“) vo filme vyskytuje jediný herec. Rovnako striktne je vymedzené prostredie a tým je len a len otvorený oceán. Dramatická zápletka sa sústredí na prežitie postavy bez mena, na jeho postupné stroskotávanie v Indickom oceáne a boj o prežitie. Ďalšou raritou je mĺkvosť postavy. Ide o odvážny počin, postava nemá spoluhráča, cez ktorého by divákovi „vysvetľovala“ čo a prečo robí, čo sa mohlo stať kameňom úrazu drámy, pre ktorú je dialóg principiálny. Aj napriek násilnému happy endu je film pútavou a inovatívnou robinzonádou.
|
|
Iránčan Asghar Farhadi získal výborné kritiky a divácky ohlas filmom Rozchod Nadera a Simin, ktorý bol súčasťou prehliadky MFF Bratislava 2011. Tento rok bol jeho najnovší film Minulosť zaradený do sekcie Panoráma a režisér ním plne obhájil svoj post znalca medziľudských vzťahov. Minulosť je drámou o manželskom páre Ahmadovi a Marie, ktorí sa po rokoch stretnú kvôli rozvodu. Marie sa medzičasom zamilovala, čaká dieťa s mužom, ktorého manželka leží v kóme. Oba páry sú obmedzované záväzkami z minulosti a všemožne sa snažia pohnúť vpred. Dej rozrýva rany všetkých zúčastnených, kvôli rozhodnutiam rodičov trpia i deti, najmä Mariina dospievajúca dcéra, ktorú ťaží svedomie. Príbehu dominuje tajomstvo, ktoré je odhaľované postupným priznávaním sa jednotlivých postáv a dramaturgicky zamotáva zdanlivo jasné detaily do nových a nových uzlov. Minulosť je emocionálne silný film, konflikt sa zdá byť neriešiteľným, postavy sú nezmieriteľné a neschopné robiť kompromisy a tak končí nejasným náznakom, ktorý necháva diváka domyslieť si následky.
Zasľúbená krajina režiséra Gus van Santa je miernym sklamaním. Hlavný hrdina prichádza do mestečka, aby presadil nehumánne záujmy veľkej spoločnosti a snaží sa získať si obyvateľov na svoju stranu aj napriek tomu, že im tým uškodí. Pôsobnosť filmu zostáva na hranici slabej agitky s moralistickými tendenciami, navyše využívajúc overené tvorivé postupy a obohraté schémy žánru, ktoré sú vyšperkované takými klišé, ako je verejné priznanie sa k pochybeniu hlavného hrdinu pred osadenstvom mestečka zhromaždeného kvôli basketbalovému zápasu (!), či dievčatko predávajúce limonádu, ktorá je motivačným činiteľom nepresvedčivého prerodu hlavného hrdinu, alebo aj vedľajšia ľúbostná línia príbehu s miestnou učiteľkou, kvôli ktorej hrdina v mestečku napokon zostáva, aby sa z neho stal jeden z „nich“. Je to dielo, ktoré síce neurazí, no nedisponuje ničím, čo by ho robilo výnimočným v rámci obdobne ladených filmov.
Dokument Akt zabitia je jedným z najpozoruhodnejších filmov festivalu. Na ploche vyčerpávajúcich 159 minút zobrazuje tému viny a mieru zodpovednosti, ktorú sú ochotní protagonisti priznať za spáchané a spoločnosťou premlčané zločiny. Malí gangstri indonézskeho podsvetia, ktorých lokálny význam prerástol po násilnom prevrate v roku 1965, kedy sa k moci v Indonézii dostala armáda a nastalo masové vyvražďovanie komunistov a intelektuálov, bizarným spôsobom oživujú akty vypočúvania, vydierania a zabíjania. Autori dokumentu pozorujú, aký vplyv má naliehavé pripomienkovanie minulosti prostredníctvom inscenovania scén pre film, v ktorom stavajú protagonistov do rôznych polôh, okrem toho, že „hrajú“ seba, sa sami ocitnú na mučeníckej lavici a vyskúšajú si aké je to byť zabitý. Výpovede plné kontrastov, názory na smrť, vraždenie a neuvedomovanie si viny, spolu s natáčaním krvavých scén vyvolávajú nepokoj a strach zo zvráteného stavu indonézskej spoločnosti, ktorá nepotrestá najväčšie ľudské previnenie, tieto indivíduá stavia do pozície celebrít.
U Aivara je „nádej“, že došlo k prerodu a dostavil sa u neho zabudnutý a roky potláčaný pocit viny, kým na začiatku filmu veselo tancuje čaču v miestnosti, kde zavraždil stovky ľudí, na konci ho pri pomyslení na svoje skutky napína. Je však otázne, do akej miery je Aivarova reakcia úprimná a do akej miery svoje „oľutovanie“ len predstiera pred televíznou kamerou s cieľom natočiť „dokonalý“ film. Jedinou úprimnou emóciou je strach protagonistov, že sa napáchané zlo obráti proti nim.
Bille August, režisér ocenený za umeleckú výnimočnosť a herec Jeremy Irons boli výrazným lákadlom filmu Nočný vlak do Lisabonu, ktorý spĺňa štandard zručne „remeselne“ natočeného diela, no neašpiruje na výnimočný filmový zážitok. Hlavný hrdina sa za zvláštnych okolností dostáva ku knihe, ktorá ho zaujme natoľko, že bez váhania nasadne do vlaku a v Lisabone sa vydáva pátrať po jej autorovi. Skrze jednotlivých aktérov pre nás spája skladačku minulosti, ktorá je vo výsledku priemerným ľúbostným príbehom s pozadím revolučného odboja, slúžiaceho na zdramatizovanie zápletky a vytvorenie vonkajších tlakov brániacich láske, využívajúc schému ľúbostného trojuholníka. Ľúbostný motív je duplicitný, postava profesora sa zamiluje do lekárky a v Lisabone tak nachádza stratený životný zmysel. Vykreslenie charakterov je ploché, sú figúrkami spoluvytvárajúcimi nie príliš inovatívny príbeh plný nepresvedčivých motivácií a neuveriteľných zvratov, kde je časté spoľahnutie sa scenáristu na náhodu. Odsýpajúci príbeh si však drží divákovu pozornosť aj vďaka tajomnej atmosfére a sympatickému, trošku nemotornému učiteľovi, ktorý nás dejom sprevádza.
