HAPPY ANNIVARYSARY - 3 SKVELÉ FILMY Z VAROV

Očakávania spojené s programom jubilejného 50. ročníka MFF Karlovy Vary boli pochopiteľne veľké a – podobne ako je to pri takýchto výročiach – vo veľkej miere aj nesplniteľné. Niektorí snívali o celebritách, iní sa tešili na ohromujúci prebytok filmových noviniek. Festival ale zjavne nechcel prvoplánovo ohurovať ani nezmyselne plytvať. Neprítomnosť trhákov z Cannes opäť rýchlo rozptýlilo individuálne trpezlivé objavovanie vlastných festivalových hitov. Dávam tu do pozornosti mojich troch víťazov.

Prvým je Mustang – debut mladej tureckej režisérky, absolventky parížskej FEMIS, Deniz Gamze Ergüvenovej (*1978). Pôvodne film zažiaril v canneskej sekcii Quinzaine des Realisateurs, ale aj vo Varoch sa ocitol v tohto roku výnimočne dobre obsadenej sekcii Iný pohľad (Fúsi, Tu a potom, Poklad, Strácanie, Tisíc a jedna noc I – III). Suverenita a ľahkosť jej rozprávania je očarujúca. V centre príbehu totiž stojí pätica sestier, krásnych dospievajúcich dievčat, ktoré sa vynútený život u príbuzných v zabudnutej konzervatívnej vidieckej diere na severe Turecka pokúšajú užívať naplno, napriek náboženským a spoločenským obmedzeniam či generačným nezhodám.

Do istého veku nekontrolovaná sloboda mladosti ale začne byť nebezpečná z hľadiska ich už dávno naplánovaného spoločenského zaradenia. Pre ich pubertálnu nespútanosť rodina postupne mení dom na väzenie. Príbuzní urputne strážia ich čistotu, postupne im dohadujú manželstvá, lebo na dospelý život podriadenej ženy v uniformovaných šatách „farby sračky“ majú nárok iba ako panny. Inak sa stanú hanbou pre rodinu a nepoužiteľnou príťažou pre spoločnosť.

Ergüvenová empaticky sleduje ich objavovanie vlastnej telesnosti, riskovanie prvých erotických dobrodružstiev, rôzne prejavy pojašenosti, dôverčivosti, naivity, odporu, hrdosti i sklamania. Podarilo sa jej citlivo zachytiť ten čas bolestného vytriezvenia z prvotnej detskej bezstarostnosti – prvé nepríjemné zrážky s realitou.

Druhým objavom bol pre mňa Lucifer belgického režiséra Gusta Van der Bergha (*1985), vizuálne uhrančivá a unikátne nakrútená alegória o anjelskom i diabolskom rozmere človeka. Ide o poslednú časť filmového triptychu (Ježiško z Flámska, 2010; Modrý vták, 2011), ktorá bola príznačne zaradená do progresívnej, experimentálne zameranej programovej sekcie Imagina.

Berghe lokalizoval príbeh cielene do zaostalej vidieckej oblasti v Mexiku, neďaleko sopky Parícutin. Práve tu nechá po dlhom rebríku z neba zostúpiť na Zem padlého anjela Lucifera, obľúbenca Boha, pre ktorého je to len zastávka na dlhej ceste do pekla. Už nie je anjelom, hoci sa tak na začiatku predstaví, ale ešte nie je ani diablom. Na Zemi si uvedomuje konanie dobra i zla. Najprv sa zdá, že chudobným a zabudnutým pomáha, podstatné je ale to, že človeku odkryje možnosť slobodne konať.

Na zachytenie pobytu Lucifera medzi ľuďmi Berghe vypracoval atypický vizuálny koncept kruhového rámovania, z ktorého vzišla aj jeho nová (patentovaná) technika snímania tondoscope. Kruhovým tvarom obrazu sa inšpiroval v renesančnej maľbe 15. storočia (Brueghelovci), ale aj počiatkami fotografie a kinematografie (dagerotypy, stroboskopické disky). Okrúhle výhľady ale ponúkajú aj ďalšie pomôcky videnia – ďalekohľady, mikroskopy, periskopy... Kruh otvára nové otázky centrovania, kompozície, rámovania. Okrúhla forma inak zvýrazňuje medziľudské vzťahy, kruhová maska posiluje naše emocionálne napojenie na film. Najprv sa zdalo príliš únavné dopozerať takmer dvojhodinový film v kruhovom priehľade, s takmer dvoma tretinami čiernej plochy ostatného plátna. Nakoniec to ale vizuálne vnímanie a predstavivosť prekvapivo oživovalo a rozširovalo.

Tretím víťazom tohtoročného festivalu vo Varoch je u mňa komediálne ladená „minimalistická rozprávka“ Poklad, takisto zo sekcie Iný pohľad, ktorú nakrútil jeden z hýbateľov rumunskej novej vlny Corneliu Porumboiu (*1975).

Už názov jasne napovedá, čo bude celý čas hýbať príbehom, resp. myslením postáv. Pokušeniu hľadať jeden stratený poklad z obdobia vojny neodolá ani hlavný hrdina Costi, ktorý dovtedy žil pokojným usporiadaným životom s rodinou v Bukurešti. Nechá sa nahovoriť susedom, najmú si hľadača s detektorom kovov a v záhrade domu susedovho dedka začnú spomínať a hlavne kopať.

Porumboiu vtipne rozohráva všetky situačné i dialogické nuansy klasickej ľudskej fantázie o poklade a bohatstve – akurát v podmienkach súčasnej rumunskej spoločnosti. Sarkasticky komentuje všetky peripetie – od problematického nákupu detektora kovov, cez priznávanie pokladov ako národného dedičstva po samotné využitie nájdeného pokladu. Film si vystačí s minimom postáv, s premyslenými dialógmi i prekvapivou pointou, komentovanou samotným Laibachom. Hľadanie pokladu je obohraný námet, avšak Porumboiovi sa tu darí nahliadať a komentovať najrôznejšie spoločenské, psychologické (motivácie), ekonomické či historické súvislosti takého atypického dobrodružstva v krajine postihnutej vojnami i komunizmom.

Posledným, „mimopódiovým“ víťazom z Varov je režisérka Martina Buchelová (aj na Art Film Feste sa v medzinárodnej súťaži krátkych filmov hrala jej Zelená vlna, 2014), ktorá bola zaradené do programu European Film Promotion „Future Frames: Ten New Filmmakers to Follow“ – zostavy desiatich mladých európskych talentov z filmových škôl s výrazným rukopisom a teda nádejnou filmárskou perspektívou.