AMERICKÝ MUMBLECORE - ČO TO JE?

Na tohtoročnej Letnej filmovej škole predstavil dramaturg Jan Jílek sekciu venovanú hnutiu „Mumblecore“. Slovenskí festivaloví diváci sa s týmto termínom už mohli stretnúť na tohtoročných Zimných 4živloch, kde boli premietané snímky z Nemecka, konkr. Luca tancuje potichu a Tučné dievčatá. Sekcia je zaujímavá najmä pre začínajúcich režisérov, ktorí sa často potýkajú s nedostatkom financií pre svoje prvotiny. Mumblecore filmy sú totižto ukážkou toho, že je možné nakrúcať aj s minimálnym budgetom (cca 1.000 €) a bez profesionálneho vybavenia.

Pôvod a typické prvky

V roku 2005 sa na South by Southwest Film Festival premietalo viacero filmov, ktoré boli neskôr zaradené do spoločného hnutia. Jednej noci na tomto festivale vytvoril zvukový editor Erik Masunaga, pri snahe popísať spoločný znak v troch z premietaných filmov, neologizmus mumblecore, ktorý odkazoval na ich zvukovú nezrozumiteľnosť (mumble = mrmlanie). Následne ho režisér a zakladateľ celého hnutia, Andrew Bujalski, použil v rozhovore pre časopis indieWIRE, čím sa dostal do povedomia kritickej obce i verejnosti. Hoci nejde o organizované hnutie, jednotliví tvorcovia spolu často spolupracujú a pomáhajú si.

Ako už bolo spomenuté, ide o nezávislé filmy s mimoriadne nízkym rozpočtom. Počiatky hnutia tak súvisia najmä s rozvojom lacnejších kameramanských a strihačských technológií po roku 2000. Filmy obvykle využívajú žáner romantickej komédie či vzťahovej drámy a zobrazujú príbehy zo života mladých ľudí na hranici dospelosti. „Hnutie“ kladie dôraz predovšetkým na využívanie digitálnych technológií, realizmu, hereckej improvizácie, zvukovej nekvality, rozvoľnenej narácie, elíps a zámlk pre potreby skúmania každodenného života a komunikačných problémov tápajúcej mládeže v ére digitalizácie. To akcentuje aj štýl, napr. nekvalitné kamerové a zvukové zariadenia, ktoré sťažujú komunikáciu medzi filmom a divákom. Tvorcovia tak využili nedostatky vo svoj prospech. Hnutie čerpá inšpiráciu z viacerých oblastí. Akýmsi predobrazom sú rané filmy Richarda Linklatera a Jima Jarmusha, tvorba režiséra Johna Cassavetesa, ale aj snímky niektorých novovlnných režisérov, napr. Erica Rohmera.

LFŠ uvádza...

LFŠ sa zamerala na americké začiatky tejto „no-budget“ odnože nezávislého filmu a priniesla viacero kľúčových snímok, ktoré mapujú hnutie od jeho počiatku až po vyvrcholenie a prienik do „mainstreamu“. Ja som sa rozhodol zamerať len na tie, ktoré mi pripadali najpodnetnejšie a najzaujímavejšie.

Iniciačným filmom celého hnutia je Funny Ha Ha Andrewa Bujalského. Ten v podstate zadefinoval typické znaky hnutia, vrátane príbehu o tápajúcej hrdinke, ktorá si nedokáže nájsť stabilnú prácu ani vzťah, kvôli svojej neschopnosti komunikovať a vyjadrovať pocity. Snímka je teda plná zámlk, nedokončených dialógov a trápnych scén, ktoré vystihujú duševný svet hrdinov a zároveň pôsobia autenticky. Rovnako tu vidíme hereckú improvizáciu, elipsy v rozprávaní, využívanie ručnej kamery a ďalšie typické znaky celého hnutia. Spomedzi mumblecore filmov vyniká Funny Ha Ha najmä nakrúcaním na 16 mm kameru a pestrou paletou farieb, ktoré podobne ako postavy spočiatku zavádzajú diváka v dojme akejsi idylickosti. V neposlednom rade musím dodať, že tento Bujalského film bol spomedzi všetkých premietaných mumblecore filmov najvtipnejší. Následne Bujalsky v snímke

Vzájomné porozumenie (Mutual Appreciation) radikálne zmenil estetiku. Po pestrej farebnosti a „kamere na telo“ prišla čiernobiela farba a väčšia odosobnenosť. Jeho film bol opätovne plný nedohovorených viet, trápnych dialógov, zámlk a elíps, ale už bez predchádzajúceho vtipu.

Začiatky hnutia ovplyvňovali aj bratia Duplassovci, od ktorých sme mali na LFŠ možnosť vidieť taktiež 2 filmy. Tým prvým bola roadmovie Ušiak (The Puffy Chair), v ktorej sa Josh, jeho priateľka Emily a jeho brat Rhett vydali na cestu za rodinným kreslom. Štýl bratov Duplassovcov je ešte viac dokumentaristický, abdikujú na pekné kompozície či farebnú štylizáciu. Snímka zároveň stojí na protikladných a mierne abnormálnych charakteroch oboch bratov, z ktorých následne vyplýva ich zábavná konfrontácia s okolitým svetom. Z konvenciami hororového žánru sa pre zmenu pohrávali v snímke Vrece na hlave (Baghead), v ktorom sa štyria kamaráti zapletú do desivo pôsobiacej hry so sériovým vrahom s papierovým vreckom na hlave. Otázkou však je, či táto postava skutočne existuje, alebo len odzrkadľuje rastúce nepriateľstvo medzi postavami, ktoré sa snažia svojim kamarátom pomstiť a vydesiť ich. Viacero scén je tu skoro nepozerateľne rozostrených, čo však v tomto prípade ešte viac podporuje hrôzostrašnú atmosféru.

Zvyšní tvorcovia už boli zastúpení len jedným filmom. Za najzaujímavejší z nich považujem Pornodeň (Humpday) Lynn Sheltonovej, v ktorom sa dvaja najlepší kamaráti vyhecujú až k rozhodnutiu, že spolu nakrútia pornofilm a pošlú ho na festival. Snaha usadeného malomeštiaka dokázať, že ešte nepatrí do starého železa a jeho zdanlivo bohémskeho kamaráta je vynikajúcou ukážkou sebaklamu a súčasne i nesmierne briskným a vtipným filmom. V priebehu filmu sa ukazuje koľko toho postavy taja nielen ostatným, ale aj sebe samým.

Aaron Katz ozvláštnil hnutie svojráznou estetikou svojho filmu Tiché mesto (Quiet City), v ktorom po vzore Ozua využíval prechodové zábery a zapojil výraznejšie do hry mesto. Snímka zobrazovala muža a ženu, ktorí sa náhodou stretli a prežili spolu jeden viacmenej obyčajný deň. Barry Jankins sa v Lieku na melanchóliu (Medicine for Melancholy) pre zmenu vysporiadaval s problémom postavenia afroamerickej komunity v San Franciscu i zániku typického koloritu.

Za akési vyvrcholenie mumblecoru sa považuje snímka Frances Ha, ktorá vyšvihla do „prvej ligy“ mumblecorovú múzu Gretu Gerwig i režiséra Noela Baumbacha. Snímka očarila svojou bezprostrednosťou, pseudoproblémami strednej triedy, bezcieľnosťou hrdinov, komunikačnými problémami a využívaním jump-cutov a elíps, ale aj vyššou technologickou kvalitou. Týmto pádom sa formálne postupy hnutia dostali do mainstreamovej kinematografie a „avantgarda“ skončila. Našla si však množstvo fanúšikov po celom svete i pokračovateľov a nám zostáva len veriť, že raz prenikne aj na Slovensko. Na Letnej filmovej škole si tento prúd získal niekoľko desiatok skalných divákov, ktorých bolo vidieť postupne na každej projekcii tejto sekcie.