SMUTNÝ ART ČI SILNÉ DIELO? |
SMUTNÝ ART ČI SILNÉ DIELO? |
Alebo prečo je potrebné pozerať filmy v správny čas?
Piata loď sa plaví na súčasnom komerčnom úspechu slovenských filmov a ponúka iný pohľad na život svojich hrdinov. Neľahký, vydretý a kdesi veľmi hlboko vnútri celkom krásny, len ho treba nájsť. No nebude to úplne jednoduché, ako som sa sám presvedčil pri dvoch videniach...
Premiéra a prvé dojmy
Piata loď rozpráva relatívne jednoduchý príbeh a orientáciu uľahčuje rozseknutie na dve polovice. V prvej sa zoznámime s hrdinkou Jarkou, ktorá strašne túži po normálnej rodine, no v trojgeneračnom byte s mamou, ktorá o ňu nejaví záujem a sklamanou dudrajúcou babkou to vlastne ani nejde. Život si spríjemňuje výletmi na chatku, kde trávi väčšinu prázdnin a občas so susedom Kristiánom, ktorý by mohol byť jej mladším bratom a aspoň s ním okúsi pocity detskej neplechy, keď kŕmia ježa chrobákmi či si kreslia fixkou po tvári. Zlom prichádza v momente, keď mama Lucia odíde na pár dní do Prahy a Jarka sa dostane k dvojičkám na železničnej stanici a odchádza s nimi žiť na chatku...
Existujú viaceré pohľady nazerania na tento film – a vopred sa treba zmieriť s tým, že komerčný hit to nebude, hoci si priniesol cenu z Berlinale alebo sa ho tvorcovia snažia v rozhovoroch sprístupniť širokému publiku. Vôbec to nevadí, niektorých oscarových víťazov vidí málo divákov (ani Moonlight v Amerike netrhal rebríčky).
Piata loď je artový film ako remeň a svedčí o tom už prvá séria scén, ktorú si budete postupne radiť do kontextu filmu. Má pomalé tempo a spočiatku sa v nej veľa nedeje – a už keď ste svedkami ťažkého sociálneho prípadu, krútite hlavu nad nezodpovednou mamou, ktorá chce byť viac kamoška ako mama (a tipujete, v koľkých rokoch otehotnela, v šestnástich?) a babkou, ktorá zlomila palicu nad svetom. Je to ťažkopádne nepríjemné sledovanie, kde sa nečrtá ani veľa detskej mágie. Kamoš Kristián sa objaví sporadicky a hoci je výborným kontrastom oproti Jarke, nie je príliš vyvinutý charakter.
Zlomový moment filmu prichádza neuveriteľne: ak sa na dianie pozeráte ako prísny dospelák, neviete pochopiť, že malé dievča utratí takmer všetky peniaze na lístok do Prahy alebo ako mohli malé deti v kočiari doteraz prežiť s pôvodnou matkou a čo ich čaká... No určite pôsobí druhá polovica lepšie ako prvá, lebo sa v nej deje viac. Podivné osoby z Luciinho života miznú a ocitneme sa v atmosférických Vinohradoch, kde malá chatka a štyri deti simulujú jednu šťastnú, hoci o prežitie bojujúcu rodinu. Ich počínanie nie je nič extra na scenáristické pomery, opäť z uhla cynického dospeláka si tam veľa nenájdete a neustály plač detí vám píli uši.
Je to nepríjemné sledovanie plné melanchólie narážajúcej na vlastné myšlienky otcovstva i žiaľu nad Jarkiným osudom, ktorej predstaviteľka podáva bravúrny výkon. Tempo sa vlečie a katarzia (doslova!) príde po finálnej scéne. A keď som si zle odmeral stopáž a čakal 15 minút navyše, akosi film odplával do diaľky a zanechal ma s rozpačitým dojmom...
Hodnotenie: 6/10. A už ho nechcem vidieť znova.
Druhý pokus a nové pocity
Po sľube, že budem robiť garde pri filme som si predstavil náročné sledovanie na druhý raz. Podarí sa mi zvládnuť 85 minút ťažkej artovej drámy, keď sa budem sústrediť iba na detaily a budem vedieť výsledok viacerých scén? Niečo vnútri mi hovorilo, že posúdenie premiéry bolo predčasné...
...a tak sledujem film znova. Odhadzujem pohľad realistického diváka, ktorému aj na druhý raz vadí, že pri scéne na železničnej stanice sa strieda raz Hlavná a potom tá na Vinohradoch. Sústredím sa na dej inak, z pohľadu vybraných (sporo vybraných) dialógov, ktorým občas nie je rozumieť, ale v celom kontexte to nie je mínus. Postavy nenahovoria veľa, filmová reč je dobrá a lokality výborné. Znalci si azda spomenú na horúce prázdniny v Bratislave, kde občas nie je čo robiť a inokedy si sálajúce mesto vychutnávate plnými dúškami, keď viete kam zapadnúť. A pod Karpatmi je vždy tieň a pokoj...
Jedna z výborne zobrazených nefunkčných rodín ukáže na druhé videnie parádne kopírovanie vzorcov správania. Jarka kopíruje mamu Luciu v nejednej scéne a nie je to iba tým, že nosí jej oblečenie (že jej možno úplne nesadne, na to sa treba vykašľať) alebo sa zatvorí do tej istej izby. Už sa nebojíte o to, čo z nej vyrastie a či nebude robiť rovnaké chyby. Cítite, že tam vnútri má jej detský charakter väčšiu silu alebo to nevzdáva tak skoro ako mama. Pri nej sa ukáže rozcítenie iba v jednej scéne – v soláriu, no na druhé videnie potvrdzuje čoraz menšie sympatie k herečke a jej minimálnemu prejavu.
O to viac vynikajú detskí herci, aj malý Kristián. A druhá polovica filmu neukazuje veľa nového, no je dobre poskladaná a jednotlivé momenty sú vzhľadom na detskú logiku vhodne zložene. Moment, kedy revúce deti vydúria Jarku von pred chatku a hľadí do diaľky majú pripomínať utrápenú matku, ktorá sama nemôže spať a nevie ako uložiť deti – a je výborná. O niekoľko rokov mladší Kristián je stále iba dieťa, ktoré viac myslí na videohry či hračky – o čo väčší kontrast prichádza, keď má zrazu prežiť pár dní v starom kabáte či bez luxusu domova. Komanduje ho staršia suseda, ktorú sa snaží mať rád a dať si v hlave dokopy to množstvo pocitov. A ich finále je napokon vhodne snímané...
Akurát netuším, čo znamená titul Piata loď. Schválne som rátal lodičky vo filme a deti urobia štyri, no to asi nebude ono. A nie je mi jasný ani slogan filmu o tom, že sa životy hrdinov zmenia po týchto udalostiach – je to možné, no film to na rozdiel od knihy, ktorá sa ešte k Jarke neskôr vráti, neukazuje.
Piata loď nie je film pre malé deti a aj viacerí dospeláci s ním budú bojovať. Kvôli vlastným pocitom, nevhodnému načasovaniu (nechoďte na film zbití z roboty) a pomalému tempu. Niektorí ho zvládnu na prvú a budú si pochvaľovať. Jedna vec je istá – Vanessa Szamuhelová podáva zatiaľ najlepší ženský herecký výkon roka a potiahla celý film. Druhé videnie vytvára nové hodnotenie.
Hodnotenie: 8/10