|
POINT BLANK – 50 ROKOV NEO-NOIROVÉHO KULTU |
POINT BLANK – 50 ROKOV NEO-NOIROVÉHO KULTU |
TEXT OBSAHUJE SPOILERY.
Drsná kriminálna klasika z roku 1967 ako jeden z úplne prvých zásadných amerických neo-noirov priniesla klasický noirový námet lúpeže, zrady a následnej pomsty osamelého jedinca, zasadila ho do farebného sveta rokov 60tych a okorenila o prvky umeleckého filmu. Walker, jeho žena Lynne a ich komplic Reese sa zúčastnia lúpežnej akcie pri predávaní zásielky peňazí na Alcatraze. Walkera však po získaní balíka jeho parťák podrazí a on končí postrelený v opustenej väzenskej cele. Reese získava nielen jeho podiel vo výške 93.000 $, ale aj jeho ženu. Walker sa však jedného dňa nečakane objaví na scéne a chce späť svoj podiel! Ako čoskoro zistí, nestojí len proti Reeseovi, ale celému syndikátu s názvom Organizácia. Pomôcť získať späť svoje peniaze mu má sestra jeho manželky – atraktívna Chris.
Ako tomu neraz býva, dnes už kultovej snímke sa dostalo docenenia až po rokoch a v kinách svojho času kasovo prepadla (pri výrobnom rozpočte cca 2,5 mil. zinkasovala doma len niečo okolo 3 mil.). Dnes je však Point Blank adorovaný filmovým kritikom a historikom Davidom Thomsonom, ide zároveň o jeden z najobľúbenejších filmov Stevena Soderbergha, ktorý sa jeho „asociačnými“ strihmi (flashbackmi) inšpiroval pri svojom neo-noiri The Limey (1999) a len minulý rok bol zaradený do Národného filmového registra (NFR). Dodnes ho sprevádza polemika „ako to teda bolo?“. Prežil Walker streľbu svojho komplica a zrealizoval svoju suverénnu pomstu, alebo ju celú len presníval? Realita, bludy počas smrteľnej agónie alebo akýsi vytúžený, posmrtný sen? Ako to vlastne bolo?
Britský režisér John Boorman len krčí ramenami a šalamúnsky odpovedá v zmysle, že je to tak, ako sme to videli („What it is is what you see.“). V prvom rade, Walkera nemôžeme úplne chápať ako reálnu postavu. Na každom jeho kroku ho sprevádza akýsi opar mýtickosti. Násilnú cestu pomsty si razí až príliš hladko a s veľkou gráciou. Odhliadnuc od úvahy, ako sa vôbec zbavil dvoch guliek z paľby z bezprostrednej blízkosti, stretávame Walkera po úteku z Alcatrazu na výletnej lodi v blízkosti inkriminovaného ostrova. Tu stretáva záhadného Yosta (ktorý mu dáva tip, kde nájde nevernú manželku a strojcu celého podrazu). Od sprievodkyne spolu s ním zároveň počúvame o historických pokusoch o útek, ktoré de faco akcentujú nemožnosť prežitia úteku z tohto ostrova. Prelínanie trhavých záberov z jeho úteku s neskoršími slovami hlásateľky vytvára uňho dojem akéhosi nadčloveka s mimoriadnymi schopnosťami. Nikto to nedokázal, Walker áno. A teraz si bez emócií „vychutnáva“ plavbu vo vodách, ktorými musel sám preplávať... Mimochodom, Point Blank je vôbec prvým veľkým filmom, ktorý sa na Alcatraze nakrúcal po tom, ako federálnu väznicu v roku 1963 nadobro zatvorili.
|
|
S Walkerovými, priam nadľudskými zručnosťami môžeme pokračovať ďalej. Svojim hladkým a elegantným prienikom až na samotný vrchol stráženého mrakodrapu pripomína sťa ducha. Krásnu Chris použije ako „trójskeho koňa“ (ako ho neskôr obdivuje jeden z protivníkov), získa mená troch TOP členov Organizácie (Carter, Brewster a Fairfax, ktorí mu majú zaručiť vrátenie jeho podielu), zbaví sa Reesea a bez akýchkoľvek ťažkostí uniká zo samotnej strechy až do podzemného parkoviska. Cynizmus jeho bezprostrednej reakcie po tomto záťahu komentuje Chris s veľavravnými slovami: „Ty si naozaj zomrel na Alcatraze“. A aj neskoršia, z nadhľadu krásne nasnímaná scéna, keď Chris chytí amok a zasype Walkerovu hruď spŕškou zúrivých úderov, robí z neho neprekonateľného. Pripomína horu, ktorou nikto a nič neotrasie.
Jedna z interpretácií hovorí (a k nej sa osobne prikláňam), že realita končí v momente, keď sa Walker v prázdnej väznici postaví na nohy, obraz zamrzne, opätovne sa objavia titulky s názvom filmu a on si skrz trhavú montáž razí si cestu von z Alcatrazu. Príbeh začína aj končí „akciou Alcatraz“ a podľa všetkého, Walker tento ostrov nikdy ani neopustil. Jeho vytúžená pomsta je len posmrtnou fantáziou. Navyše, túto teóriu môže podporovať aj záber so záverečnými titulkami sledujúci neslávne slávnu väznicu či samotný záverečný fakt, že peniaze – hlavný motor jeho pomsty – sú mu napokon ľahostajné...
|
|
Ďalšou, neprehliadnuteľnou zložkou, ktorá podtrháva snovosť a čiastočnú surreálnosť príbehu je pestrá paleta použitých farieb. Viaceré scény totiž majú vlastnú farebnú schému. Začnime monochromaticky ladenými scénami, kde sú interiéry v súlade s kostýmami postáv: napr. Lynnin byt je ponorený do chladných, krémových až svetlosivých farieb; Carterovej kancelárii vrátane oblekov zúčastnených zasa dominujú „úradnícke“, tmavohnedé a tmavosivé odtiene. Naopak, interiér v Reeseovom strešnom apartmáne je naaranžovaný do výrazných červených farieb, ktorým kontrujú do žlto-oranžova tónové kostýmy ako u Chris, tak aj Reesea. Ďalším zaujímavým aspektom je Walkerova neustála zladenosť s tou-ktorou hereckou partnerkou: pri Lynne, predstavujúcej zatratenie a smrť, je nahodený do fádneho sivého obleku; naopak, pri Chris, stelesňujúcej nádej a život, má podobne ako ona oživujúce žlté odtiene (kravaty a košele). Záverom, farby kostýmov často korešpondujú navzájom či s príslušným interiérom, čo priam pripomína majstrovskú prácu týchto atribútov v Hitchcockovom snovom Vertigu.
Je nutné podotknúť, že ide o prvú adaptáciu kultovej knihy The Hunter od Donalda E. Westlakea (píšuceho pod pseudonymom Richard Stark). Druhá adaptácia pochádza z roku 1999, kedy režisér Brian Helgeland nakrútil Odplatu (Payback) s Melom Gibsonom. Snímka je zároveň považovaná za remake Boormanovho originálu, aj keď svojim spracovaním s ním nemá veľa spoločného. Helgeland vo svojom debute síce servíruje nejednu štýlovú a noirovo fetišistickú scénu, ale absentuje tu psychológia osamelého pomstiteľa a hlavne uveriteľná, prirodzená noir atmosféra. Mimochodom, režisér Boorman na adresu tohto remaku zažartoval, že jeho scenár bol údajne taký zlý, že Gibson musel siahnuť po scenári k Point Blank, ktorý režisér spolu s Marvinom vyhodili... Starkovou knižnou predlohou sa inak voľne inšpiroval aj Ringo Lam vo svojej neo-noirovej gangsterke Full Contact (1992).
|
|
Okrem spomínaného námetu spĺňa Point Blank aj noirové „požiadavky“ ukážkového a zároveň výnimočného osamelého antihrdinu. A tiež nespoľahlivého rozprávača. Walkerovým partnerom je samota, jediným zmyslom existencie vidina pomsty a na jej konci 93.000 $. Je mĺkvy, primitívne násilný, bez emócií a akýchkoľvek zábran, väzňom trýznivých spomienok. A pritom v očiach diváka stále cool! Navyše, jeho odcudzenie až spoločenská zatratenosť je zadefinovaná aj obrazom. Za všetko hovoria širokouhlé mestské horizonty, kde je spravidla na okraji pola. A čím je na poli amerického neo-noiru takým výnimočným? Point Blank posúva typický noirový príbeh do surreálnej dimenzie snovosti a psychedelickosti (viď bitku v džezovom klube a milostné prestrihy) a čo sa týka práve tejto ambivalentnosti, prináša alternatívu, že nosný príbeh sa môže (no zároveň aj nemusí) odohrávať len v hlave hlavného hrdinu (pre porovnanie spomeňme v tomto ohľade jednoznačnú Dámu vo výklade od Fritza Langa).
Point Blank ani po 50 rokoch (premiéru mal 30.8.1967 v San Franciscu) nestráca nič zo svojej atraktívnosti. Aj navzdory banálnemu príbehu pomsty je nakrútený tak invenčne a rafinovane, že ponúka viac interpretačných ciest a nech sa vyberiete ktoroukoľvek, stále to funguje a ani v jednom z cieľov nebudete sklamaní. Slovom, dielo, ktoré zreje ako víno. Navyše, je neprehliadnuteľne ovplyvnené európskou artovou kinematografiou. Pamätná je napríklad Walkerova cesta k nevernej manželke po jeho „návrate“, ktorá je prestrihávaná s jeho ráznymi krokmi po letiskovej chodbe, evokujúcimi tlkot srdca a zvukovo efektne zavŕšená vykopnutím jej dverí. Podobne aj iné, „avantgardné“ sekvencie sú ovplyvnené „francúzskou novou vlnou“: hra s časom a priestorom pripomenie Alaina Resnaisa, strih (tzv. jump-cut) zasa Jeana Luca-Godarda. Bez okolkov, nadčasový film, ktorý musíte vidieť. A pre noiristov jasná povinnosť!
Point Blank (USA, 1967, 92 min.)
Réžia: John Boorman. Scenár: Alexander Jacobs, David Newhouse a Rafe Newhouse podľa knihy The Hunter od Donalda E. Westlakea (aka Richarda Starka). Hudba: Johnny Mandel. Kamera: Philip H. Lathrop. Hrajú: Lee Marvin, Angie Dickinson, Keenan Wynn, Carroll O'Connor, Michael Strong, John Vernon, Sharon Acker, Bill Hickman.
